Založ si blog

XXIII. Príbeh o posadnutosti a exorcizme.


Zhruba pred ôsmymi rokmi som cestoval zo služobnej cesty vlakom z Varšavy, kde som sa zúčastnil na zhruba mesačnom medzinárodnom kurze na Varšavskej technickej univerzite (WAT). V kupé spacieho vagóna sme boli dvaja cestujúci. Poľský pasažier, ktorý cestoval tiež do Bratislavy a ja. Cesta ubiehala skutočne veľmi pomaly. Lokomotíve ťahajúcej vagóny, v ktorom z jedného z nich som cestoval, akosi vôbec nechcelo dodržiavať cestovný grafikon. Vlastne na tom by ani nebolo nič zvláštne, nakoľko od sprievodcu som sa dozvedel, že vlak bude mať dosť veľké, niekoľkohodinové meškanie oproti cestovnému poriadku. Nad Poľskom boli intenzívne a dlhotrvajúce zrážky až do takej miery, že aj rieka Wisla sa vylievala zo svojho koryta. Šíre polia boli súvisle zaliate vodou natoľko, že človek pri pohľade na ne mal dojem, že sa nejedná o ornú pôdu, ale o rozsiahly systém veľkých jazier. Nakoľko železničná trať, po ktorej išiel náš vlak mohla byť z uvedeného dôvodu podmytá vodou a oslabená, vlak miestami spomaľoval na cestovnú rýchlosť bicyklistu, ktorý ležérne šliape do pedálov obstarožného bicykla. Tento oznam som v duchu akceptoval, nielen kvôli tomu, že som proti tomu nemohol nič podniknúť, ale uvedomoval som si, že bezpečnosť cestovania v takýchto zlých podmienkach je aj napriek niekoľkohodinovému meškaniu prvoradá. Spočiatku sme so spolucestujúcim mlčky sedeli a pozerali na ubiehajúcu krajinu. Cestovali sme proti noci, nikto nás nerušil, tak sme si mohli dohodnúť v rámci kupé režim našej cesty tak ako sme uznali za vhodné. Môj spolucestujúci bol elegantný, inteligentný pánko, čerstvý penzista, s ktorým sme sa po úvodnom mlčaní postupne pustili do debaty. Pán z Poľska dlhé roky pracoval ako obchodník so zvieratami, prevažne hovädzím dobytkom a závodnými koňmi. Vysvetľoval mi princípy obchodovania s týmito pre mňa neobvyklými komoditami. Po určitom čase som sa presvedčil o tom, že je to človek zo „starej školy“ so širokým rozhľadom, ktorý nadobudol nielen univerzitným štúdiom, ale hlavne bohatými životnými skúsenosťami. Podľa toho ako mi rozprával, pochodil skutočne hodný kus sveta, a to aj vďaka svojej profesii. Dosť veľa mi rozprával a ozrejmoval niektoré okolnosti o druhej svetovej vojne a o skutočnostiach, ktoré som doposiaľ z oficiálnych zdrojov nečítal ani, nepočul. Boli to pre mňa také „pikošky“, ktoré pri rozhovore boli vždy dokomponované do kontextu historických faktov. Jeho rozprávanie mi občerstvilo a aj doplnilo vedomosti o neľahkých dejinných faktov poľského národa počas nemeckej okupácie. Keďže môj otec sa narodil v goralskej oblasti na slovenskom území, kde sa hovorí nárečím spájajúcim poľskú a slovenskú časť Vysokých Tatier, a ako chlapec som často navštevoval otcovu mamu, svojmu spolucestujúcemu som veľmi dobre rozumel. Rozprával mi, že často cestuje na Slovensko i do Čiech, kde má veľa známych, teda v konverzácii medzi nami neexistovala žiadna jazyková bariéra. Pán mi okrem svojej elegancie a solídnemu spoločenskému správaniu imponoval aj tým, že viedol rozhovor aj na menej bežné, až kuriózne, či až tabuizované témy. To mi imponovalo, nakoľko sa rád rozprávam s ľuďmi, ktorí mi rozširujú obzor môjho poznania, čim ma prinútia o veciach rozmýšľať aj nekonvenčným spôsobom, trošku ináč ako sme na to v bežnom živote zvyknutí. Poľsko je typickou kresťanskou, v ich prípade jednoliatou konfesionálne katolíckou krajinou. Vo všeobecnosti je poľský národ národom hrdým, čo je umocnené aj ich nie ľahkou, ale o to bohatšou históriu. Ako cesta a čas plynuli, témy rozhovoru sa menili. Dotkli sme sa aj otázok religióznych, či už z minulosti, ako aj  súčasnej situácie. Tadeuš, tak sa môj spolucestujúci volal, konštatoval, že aj jeho krajania sa už dosť „vesternizujú“, teda nasávajú do seba západný štýl života spolu so sekulárnymi prvkami aj spolu s inými neduhmi „importovanými“ z týchto viac liberálnych krajín. Tadeuš pochádzal z Krakova, vlastne mal tam aj doteraz svoje trvalé bydlisko. Pri širokom spektre tém, o ktorých sme viedli rozhovor, mi Tadeuš vyrozprával príbeh, nad ktorým som fakt krútil hlavou, nakoľko svojou mysterióznosťou prekonal moje všetky očakávania: „Odohralo sa to v roku 1995. V susedstve som býval s takými fajn ľuďmi, dobre sme si rozumeli a v prípade potreby v rámci našich možností aj navzájom dosť intenzívne pomáhali. Bol to manželský pár, ktorý vychovával svojho šestnásťročného chlapca Lecha. Chodil na strednú školu. Vždy bol mimoriadne úslužný a pozorný, nuž taký správny dobrý chalan. Neboli s ním žiadne starosti. Dobre sa učil až dovtedy kým nenatrafil na nejakú podivnú partiu, ktorej sa nechal zviesť do závesu smerujúceho do marazmu. Začal fajčiť, nejednalo sa len o bežné „papyrusy“, teda cigarety, ale aj nelegálnu a myseľ ohlupujúcu a otupujúcu marihuanu. Občas keď sme sa stretli na chodbe bol značne podgurážený, razil z neho alkohol. Začal teda piť, drogovať a flákať sa. Škola a jeho študijné výsledky dovtedy excelentného žiaka sa začali rapídne zhoršovať. Nakoniec ho zo školy pre zlý prospech a dochádzku vylúčili. Lechovi to však nevadilo, myslel si, že ho partia vo všetkom podrží. Veď aj podržala, ale pod vodou a k tomu ešte poriadne kalnou. Takzvaní kamaráti zo skupiny pochádzali väčšinou z asociálnych rodín. K peniazom sa dostávali relatívne ľahko, kradli čo videli. Ak to neboli priamo peňaženky – peniaze v hotovosti, uspokojili sa s mobilmi, bicyklami, náhradnými súčiastkami na autá a podobnými vecami, pričom ich hneď dokázali obrátiť na peniaze. Odcudzené veci predávali hlboko pod cenu. S odbytom nemali problém, tam kde je cenovo výhodná ponuka, tam je aj dopyt. Cez deň sa bezcieľne potulovali po uliciach veľkomesta. V noci sa stretávali v opustených domoch a pivniciach. To by bol jeden aspekt celej veci. Partia sa však zaoberala aj okultizmom. Najsamprv to začalo „nevinnou“ ezoterikou, potom sa však do partie ešte priplietol nejaký „expert“ na špiritizmus a čiernu mágiu. Ktovie čo všetko stvárali, nakoľko začali uctievať „kult satana“, zla.  Po nociach na opustených cintorínoch, či na rumoviskách jedného z varšavských sídlisk sa cez rôzne rituály snažili nadviazať kontakt so satanom. Za svoje krédo a jednu z hlavných zásad si dali princíp: „Každý deň aspoň jeden zlý skutok“. Peniaze sa im rýchlo míňali, pričom  ich nároky narastali. Zamerali sa tak na lukratívnejší podnik, vlámačky do bytov. To však už po nich išla milícia. Polícia nakoniec pochytala celú bandu, gang. Lech z toho všetkého vyviazol celkom dobre, dostal iba podmienku. Po tejto lekcii sa opäť upriamil na rodičov, vlastne čo iné a lepšie mu ostávalo“. Tadeuš sa na chvíľu zahľadel cez okno, a potom pokračoval vo svojom rozprávaní: „So susedmi som sa naďalej stretával, tentoraz už však len náhodne, teda sporadicky na spoločnej chodbe, aj vtedy však skôr radšej sklonili predo mnou hlavu len sa stroho pozdravili. Akýmkoľvek rozhovorom sa vyhýbali. V ich správaní voči mojej osobe nastal obrat o stoosemdesiat stupňov. Raz som stretol Lechovu mamu a akosi jej to nedalo: „Tadeuš, neviem čo si počať, za kým mám ísť po radu. Napriek tomu, že som lekárka, som v rozpakoch. Vôbec si neviem vysvetliť, čo sa to s našim synom, s Lechom deje. V noci keď zaspí z ničoho nič sa začne hádzať na posteli, pričom hovorí niečo nezrozumiteľné a na tvári mu uviazne kŕčovitá grimasa alebo začne pri prudkých pohyboch tela, potom všetko preklína a rozpráva samé vulgarizmy, čo za bdelého stavu nikdy nerobí. Inokedy si v spánku začne trhať vlasy a nakoniec začne dáviť a vyvráti všetko čo má v žalúdku. Keď ho dostanem z týchto záchvatových atakov na nič si nepamätá. Nasledujúci deň je na smrť unavený. Celé dni trávi len v posteli, má zatiahnuté rolety a von vôbec nevychádza. Už je úplne vyziabnutý a bledý ako stena. Vieš, už som mu nechala predpísať lieky, ktoré by mali byť indikované na záchvaty tohto typu. Nič však nezaberá. S manželom sme sa rozhodli navštíviť špecialistov z oblasti neurológie aj psychiatrie. Vieš, pri výbere lekárov sme však nechceli hrať vabank a išli sme za renomovanými odborníkmi z uvedených medicínskych odborov, nakoľko sme nechceli natrafiť na nejakého diplomovaného „šarlatána“, či lekára, ktorý sa stal obeťou vlastnej profesie. Sama totižto z mojej profesionálnej medicínskej praxe viem, čo dokáže aj pri banálnych problémoch spôsobiť síce papierovo kvalifikovaný, ale prakticky totálne nekompetentný človek. Principiálne to však ale platí pre každú profesiu. Tu však ide o zdravie a dokonca ja to vidím tak, že i o život. S Lechom sme navštívili špičkových a podotýkam serióznych neurológov a psychiatrov. Podrobil sa najrôznejším vyšetreniam, lepšie povedané všetkým, ktoré boli dostupné. Lekári nevideli žiadnu zjavnú príčinu, ktorá by uvedené stavy vyvolávala. Vzhľadom na to, že išlo o medicínske autority, nechceli len tak ľahkovážne z brucha streliť nejakú diagnózu ad absurdum, ktorá by podľa medicínskej kategorizácie ako-tak mohla „vyargumentovať“ zdravotný stav chlapca, čím by sa celá vec riešila podľa určitých zaužívaných „liečebných“ algoritmov a štandardov.“ Rozprávanie môjho spolucestujúceho pokračovalo ďalej: „Rozlúčili sme sa so susedou, povzbudil som ju možno navonok trošku obligátne, no o to viac z duše: „Neboj sa nič ono sa to vyrieši k dobrému.“ Asi o tri týždne na to som sa so susedou stretol opäť tiež vďaka náhode. Povedala, mi, že som mal pravdu, všetko sa vyriešilo. Čo sa odohralo? Lechova mama na základe odporúčania jej kolegu, tiež lekára sa skontaktovala s docentom neurológie, ktorý bol zároveň vyštudovaným teológom. Ten rodičom odporučil navštíviť aj s chlapcom kňaza, ktorý sa zaoberal exorcizmom, nakoľko on hoc bol diakon na takéto veci nemal oprávnenie, ani dostatočné vedomosti: „Navštívili sme staršieho kňaza, tak ako nám náš známi odporučil. Táto oblasť, o ktorej sa málo hovorí, bola aj jeho oficiálnym poslaním. Jednalo sa o staršieho skúseného kňaza, ktorý sa pred časom venoval misijnej činnosti v zahraničí, ako na africkom kontinente, tak i Latinskej Amerike. Lech sa podrobil trom sedeniam, či lepšie povedané obradom očisty mysle, či skôr duše s týmto kňazom, ktorý mal oficiálne povolené praktizovať exorcizmus. Exorcistické sedenia za účelom vyháňania zla pozostávali z intenzívnych na to určených modlitieb. Lech sa úvodných dvoch sedení dosť bránil. Nakoniec sa im však podrobil. Úplné nepochopiteľné bolo pre mňa tretie, posledné exorcistické sedenie. Vôbec som nechápala, čo sa to vlastne dialo, myslela som, že spím. Všetko som prežívala ako v mrákotách, ale o to reálnejšie som vnímala čo sa dialo. Kňaz ako obvykle vytiahol so svojej tašky modlitebnú knižku určenú na tento účel, kríž a svätenú vodu. Začal sa intenzívne modliť, predčítavať predpísané modlitby a prosby. V jednej ruke držal vztýčený krucifix a v druhej kropiteľničku so svätenou vodou. Lech ležal na posteli, ako by sa nič nedialo. Zrazu však začal hovoriť zvláštne, vlastne neskutočné veci. Dostal sa do stavu akéhosi tranzu. Hovoril tak, akoby v ňom prebývala ešte niekto iný, iná osoba, či bytosť, ktorá viedla dialóg ako s ním, tak s kňazom formou dialógu prostredníctvom Lechových úst. Lech hovoril svojím vlastným hlasom a jasne formuloval svoje myšlienky. Následne sa však z jeho úst ozval úplne iný hlas, ktorý začal formulovať svoje myšlienky obsahujúce obrovskú nenávisť a zlobu ku všetkému pozitívnemu. To by nebolo všetko. Hlas, ktorý sa nedá ani imitovať, akoby vychádzal z elektronického syntetizátora začal formulovať svoje výroky v latinčine, teda jazykom ktorým Lech nemohol za žiadnych okolností vedieť rozprávať, nakoľko o latinčine nemal ani elementárnu znalosť a táto jazyková zdatnosť zodpovedala vysokému stupňu poznania tohto takzvaného „mŕtveho jazyka“, ktorý sa dnes používa viac menej len okrajovo, aj to len v niektorých oblastiach ľudskej činnosti. Bola som z toho úplne zmätená. Hlas zrazu utíchol. Po pár minútach pri neustálom procese „oslobodzovania“ Lecha začalo na posteli ukrutne zvíjať, celé telo mal v jednom obrovskom kŕči. Ja ako lekárka s dlhoročnou praxou som dbala na to, aby všetko prebehlo bezpečne a v prípade potreby aj lekársky intervenovala. Pre Lechovú bezpečnosť ho kňaz spolu s jeho asistentom priviazali k posteli silnými popruhmi, takými, ktoré sa používajú na zdvíhanie ťažkých bremien, hlavne nábytku. Keď sa zrazu skľudnil, mysleli sme, že je všetko v poriadku. Zrazu sa však opätovne vzoprel, vyvalil z jamiek svoje dovtedy pekné modré oči, ktoré sa v okamihu zmenili na akoby pingpongové loptičky, ktoré boli v častiach, kde má človek bielka skrz naskrz prekrvené drobnými žilkami Vlastne namiesto bielej farby v jeho očíach začala skôr dominovať červená, krvavá farby. Žily na krku mu nesmierne navreli, vybehli na povrch. Z úst sa mu začala valiť pena, čo po krátkej chvíli ustálo. Následne začal z plného hrdla kričať neľudským hlasom. Znelo to ako ručanie divej zvery a nie hlas, ktorý môže človek zo seba vypustiť, aj keby ako chcel. Následne sa jeho celé telo napriahlo do oblúku, akoby vytvorilo silný luk, pričom tetivu predstavovala posteľ o ktorú bol priviazaný. Lech vyvinul takú obrovskú, nadľudskú silu, že jeden z popruhov po takomto extrémnom silovom výkone praskol. Nie neodviazal sa uzol, ktorý bol zaviazaný o pevnú konštrukciu rámu postele ten stále držal, ale utkaná pásovina bola roztrhnutá tak, akoby do nej bolo zapriahnuté auto, ktoré má za jeho pomoci vliecť druhé, nepojazdné a náhlym trhnutím ťažnej sily by došlo k pretrhnutiu ťažného „povrazu“. V tom okamihu Lechové telo padlo pod svojou váhou opätovne na lôžko, na ktorom dovtedy ležal a následne zaspal akoby sa nič nestalo.

To bolo posledné sedenie za účasti exorcistu. Ďalšie sedenie za účelom vnútornej očisty už nepotreboval, nakoľko všetky obtiaže, ktoré dovtedy chlapca sužovali a zmárali pominuli, akoby bičom pleskol. Dnes je z  Lecha úspešný manažér a spoluvlastník jednej prosperujúcej firmy. Na dôvažok si dokončil aj školu a je aj vzorným otcom rodiny, má dvoch synov.“ Na záver Tadeuš skonštatoval: „Dnešný človek sa mnohokrát vo svojich náhľadoch na danú problematiku opiera výlučne o materialistický princíp a za každú cenu hľadá výlučne len merateľné veličiny na objasnenie a vysvetlenie týchto neobyčajných fenoménov. Prečo je tomu tak ? Buď je pyšný a pasuje sa za vševedka, ktorý vie všetko vysvetliť svojimi vedomosťami a rozumom a mnoho ráz sa cez takýto prístup dostáva sám pred sebou do komickej situácii, alebo si to nechce pripustiť, že niečo na takomto princípe skutočne funguje. Jednoducho sa bojí, má strach z niečoho neznámeho, pre neho iracionálneho, ale oficiálne sa to hanbí priznať dokonca mnoho ráz ani sám pred sebou….

————–

Epilóg:

Bol som v rozpakoch, čo si mám o uvedenom príbehu myslieť aj napriek tomu, že som o exorcizme už niečo čítal, ale nikdy predtým som sa nerozprával s človekom, ktorý bol prítomný pri zbavovaní sa niečoho zlého, nehmatateľného z vnútra človeka, ľudskej bytosti …

Priznám sa, že principiálne exorcistickým praktikám nerozumiem. Začal som o tom trošku „pátral“, nakoľko mi to nedalo. Dozvedel som sa aj to, že v každej arcidiecéze existujú a aj účinkujú úradne potvrdení kňazi, ktorí sú oprávnení robiť takéto úkony. Nie je ich vonkoncom veľa, opak je pravdou. Zistil som, že na Slovensku zo stoviek kňazov majú takéto povolenie a poverenie vykonávať exorcizmus len dvaja.

Z hodnoverných zdrojov som sa tiež dozvedel, že princíp exorcizmu vonkoncom nekorešponduje s takzvaným temným stredovekom, ktorý do dnešnej doby zanechal na povesti kresťanstva z určitých pochopiteľných dôvodov nie práve dobrú reputáciu, čo je aj pochopiteľné … Asi každý čitateľ vie na čo narážam …

Nie som kompetentný sa vyjadrovať sa k týmto otázkam z mojej strany ralevantným spôsobom, aj keď je daná téma, problematika a účinky exorcizmu viac ako zaujímavá. Moje penzum vedomostí na to nestačí a v konečnom dôsledku nie som na to ani oprávnený. Avšak sám som mal záujem dozvedieť sa o tejto mimoriadne tabuizovanej téme viac. Preto uvádzam len malú časť, sekvenciu faktov, ku ktorým som sa dopracoval:

 

ČTK | 2014, info. prebraná z Vatikánu.

„Pápež František pozdravil vyháňačov diabla.“

Pápež František opätovne zdôraznil užitočnosť vyháňačov diabla, ktorí podľa neho pomáhajú ľuďom bojujúcim s démonmi. Napísal to v liste účastníkom konferencie, ktorej sa v Ríme zúčastňuje tristo exorcistov z 30 krajín sveta.

Konferenciu usporiadalo medzinárodné združenie exorcistov, ktorých Vatikán v júli roku 2014 formálne uznal. Líder združenia Francesco Bamonte vtedy povedal, že „vyháňanie diabla je formou lásky, ktorá prospieva tým, čo trpia“.

Podľa médií pápež František hovorí o diablovi častejšie ako jeho predchodcovia. Špekulovalo sa aj o tom, či sám František nie je exorcista, teda vyháňač diabla, a to kvôli minuloročným záberom z omše na Svätopeterskom námestí, keď pápež požehnal chorému mužovi na invalidnom vozíku. Položil mu ruky na hlavu a modlil sa. Všetko prebehlo tak, ako to robievajú práve exorcisti. Vatikán však tieto domnienky vylúčil.

 

Pápež František vo svojich prejavoch spomína diabla oveľa častejšie ako jeho predchodcovia. Médiá špekulujú, či aj on sám nie je exorcistom.

 

Autor: Reuters, Tony Gentile

 

Tvrdí sa, že exorcizmus v rokoch 1982 až 2000 veľmi úspešne praktikoval aj zosnulý pápež Ján Pavol II dnes už kanonizovaný, uznaný za svätého. Teológovia upozorňujú na to, že nejde o nič iného než o oslobodzujúce modlitby, tak, ako je to popísané v Biblii.

Kňazi, ktorí majú oprávnenie vyháňať diabla (démona), musia prejsť špeciálnou výučbou. V kurzoch sa učia napríklad o dejinách satanizmu, samozrejmosťou sú aj vysoko erudované prednášky z psychológie či práva. (Tieto gestorujú svetovo uznávaní odborníci z uvedených odborov, ktorí nie sú zaťažení žiadnými predsudkami, či viazaní výlučne materialistickými paradigmamy, Počínajúc problematickým “čudákom” Zigmundom Freudom a jeho nasledovateľmi …. Škoda, že sa medzi elitu psychológou neprepracoval žiaden Slovák. Vyzerá to tak, že naša, slovenská psychológia je stále v plienkach a zatiaľ sa nedostala na takú úroveň, aby napĺňala svojou odbornosťou svetovo akceptované štandardy a implantovala nové poznatky a trendy a empirické vedomosti v tejto oblast). Odborníci na uvedenú oblasť súbežne študujú a “trénujú” aj presné inštrukcie a poznatky, ako rituál vyháňania zlých duchov vykonávať.

Z odborných kruhov som počul, že Slovensko má málo dobrých psychológov, sú to väčšinou “len” držitelia diplomov, či oprávnení bez hlbšieho poznania. Vraj je to spôsobené aj tým, že na psychológiu za socializmu išli len viac – menej protéžanti a študenti, ktorí na stredných školách nemali práve dobré známky, a tak sa chceli vyhnúť predmetom, ktoré predpokladajú logiku, Alebo to boli osobnosti, ktoré chceli a priori posudzovať a hodnotiť druhých, či dokonca mali manipulačné ambície a rozhodovať o druhých bez toho, aby vedeli reálne zhodnotiť sami seba a nastaviť si pred seba zrkadlo vlastného ja, a tak si neraz kompenzovať svoje osobné komplexy, či mindráky. (To je ale už vážny patógénny prvok …)

Nuž a takýto trend vraj pretrváva …Je to veľká škoda.

Osobne si však myslím, že takéto povedomie asi nemožno úplne paušalizovať…

Nech si však záver k týmto otázkam spraví každý sám …

Zvýšiť minimálnu mzdu je potrebné, kde sú však limity . . .

15.10.2017

Je nesporné, že kapitál zaujíma predovšetkým lacná pracovná sila ... Prečo ? Prozaické. Poslaním vulgárnej formy kapitálu je predovšetkým generovať zisk. Ako ho teda získať ? Taktiež viac »

Nemecký motor Európy jazdí na pohon z iných krajín EU a Slovensko vo víre dejín . . .

31.07.2017

Nemecko ako iniciátor a hlavný aktér II. svetovej vojny, strojca nevinných obetí, krajina, ktorá vtiahla do plameňov a šialenstva tej doby celý vtedajší svet. Krajina, ktorá bola vtedajšími viac »

Neživme v ľuďoch fikciu, že súčasné Rusko, či USA sú akýmisi svetovými Leviatanmi, škodí to aj EU

08.07.2017

Niektorí takzvaní korektori, či oponenti tzv. konšpiračných teórií paradoxne sami živia iné konšpiračné teórie. Vytvárajú si tie „svoje“, ktoré im z určitých dôvodov vyhovujú, viac »

ukrajina protest

V centre Kyjeva sa demonštrovalo za reformu ukrajinskej politiky

17.10.2017 20:14

V centre Kyjeva podľa médií platili mimoriadne bezpečnostné obmedzenia

obciansky preukaz, citacka, vymena, policia

Dokážu hackeri ukradnúť identitu Slovákov?

17.10.2017 20:00

Chyba v čipoch teoreticky umožňuje prelomiť zabezpečenie elektronických občianskych preukazov.

dobrovoľná vojenská služba, vojak, vojačka, prekážková dráha,

Vojenským drilom dobrovoľne prešla aj dvadsiatka žien

17.10.2017 18:29

Výzva, príležitosť či túžba ísť za detským snom.

Afganistan, útok, vojaci

Taliban útočil v Afganistane v rôznych častiach krajiny. Zabil vyše 70 ľudí

17.10.2017 18:00

Podľa úradov išlo o najväčšie teroristické útoky v tomto roku.

Kalafut Rastislav

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 300229x
Priemerná čítanosť článkov: 8830x

Autor blogu

Kategórie