PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Bolo to zhruba pred piatimi rokmi. Už štvrtý deň som ležal v posteli a kašľal ako starý tuhý fajčiar, čo ráno vstane z postele a jeho pľúca sa intenzívne takýmto spôsobom reflexívne bránia nánosom dechtu a chorobným zmenám na sliznici dýchacieho aparátu. Nie, nikdy som nefajčil, ani som nevyhľadával miesta kde by som mohol byť hoc čo i len pasívnym vdychovačom karcinogénneho dymu. Mal som teplotu, ktorá mi skákala medzi hodnotami 37,5 až 39 v závislosti od dennej doby. Bola to jednoznačne chrípka, ku ktorej sa pridružil zápal priedušiek. Kuríroval som sa sám, neúspešne. Videl som, že samoliečba pozostávajúca z pitia teplého čaju, potenia sa v posteli i pojedanie liekov proti teplote a na vykašliavanie k zlepšeniu môjho zdravotného stavu nevedie. Vybral som sa teda za lekárkou, aby mi predpísala niečo účinnejšie, teda hoc aj antibiotikum, ktoré je len na lekársky predpis. V tú jeseň vládlo veľmi nevľúdne daždivé počasie s kolísavými teplotnými rozdielmi. O to viac však takéto počasie vytváralo priaznivé podmienky k množeniu sa choroboplodných baktérií a vírusov. Bola chrípková epidémia, ku ktorej sa ľahko pridružoval zápal priedušiek, či až pľúc. Na dverách všeobecného lekára bolo napísané, že je tiež PN, a že ho zastupuje kolegyňa. Vybral som sa teda na zmienenú adresu. Čakáreň ordinácie bola hneď z ulice a na šťastie otvorená, ale ordinačné hodiny dotyčnej lekárky začínali až v popoludňajších hodinách. Mal som teda dve hodiny voľna. Domov sa mi neoplatilo chodiť, zároveň som bol prvý v poradí a na dôvažok vonku bola sychravé počasie a začalo husto mrholiť. Typický povestný psí čas. Nejakú chvíľu som bol v čakárni sám. Po pár minútach do čakárne vošiel ukašľaný mladší muž. Sadol si na lavicu, ktorá bola v rohu miestnosti. Sklonil si hlavu, tvár zovrel do dlaní a lakte si oprel o kolená. Bol očividne dosť skleslý, ani som sa nečudoval, ani mne nebolo do spevu. Bez slova sme smrkali, chraptili a kašľali vo dvojici s vreckovkami na ústach. Po určitej dobe sa ma spýtal: „Mohol by som otvoriť dvere do ulice, aby sa tu trošku vyvetralo ? Je tu príliš teplo a zdá sa mi, že aj dosť vydýchaný vzduch.“ Jeho nápad a argumentácia bola rozumná. Len stroho som odvetil: „Dobrý nápad, samozrejme, mne to tiež vyhovuje.“ Z ulice aj napriek nepriazni počasia začal do čakárne prenikať príjemný vlhký vánok. Z času na čas prešlo po ceste, ktorá lemovala budovu, kde sa čakáreň nachádzala nejaké auto. Ktoré z nich dalo o sebe vedieť skôr špľachotom pneumatík, ktoré rozrážali kaluže zalievajúce nerovnú cestu, ako samotným zvukom motora. Obaja sme svorne čušali. Zrazu sa z ulice ozval rachot. To nejaký „šikovný“ vodič na svojom nablýskanom bavoráku namiesto jednotky zaradil spiatočku, čím pozhadzoval tri voľne stojace plastové sudové kontajnery, ktoré boli osadené voľne za obrubníkom na chodníku. Ešte dobre, že v ten okamih tadiaľ nikto neprechádzal. Namiesto toho, aby z auta vystúpil a pozrel sa čo sa stalo, zaradil na automatickej prevodovke priamy predný chod, šliapol na pedál a za prudkej akcelerácie sa stratil za rohom susediaceho domu. Vzápätí som poznamenal : „Nuž, jeden z kaskadérov, ktorí si myslia, že keď majú o zopár koní pod kapotou viac už sa nepotrebujú na ceste konsolidovane správať. Nuž ktovie, či aj nebol opitý, či nadrogovaný a potom, že prečo sa na cestách deje toľko tragédií ?“ Po mojom konštatovaní spolu sediaci ešte viac sklonil hlavu medzi svoje ramená a na chvíľu bolo vidieť, že sa pohrúžil do vlastných myšlienok. Po chvíli sa ku mne prihovoril: „Prepáčte, ale tá hoc len nepatrná kolízia, ktorej sme boli svedkami a váš následný komentár vo mne vyvolali nepríjemné asociácie a dosť intenzívny pocit úzkosti. Viete, ešte som to celé čo sa mi prihodilo akosi vnútorne nespracoval.“ Nerozumel som mu, kam tým mieri, celé mi to pripadalo akosi z kontextu. Spolupacient však pokračoval. Nechcem Vás tým vyrušovať, ale pokiaľ s tým súhlasíte vyrozprávam vám udalosť, ktorá sa mi stala. Viete, keď vám to poviem, možno sa mi uľaví od vecí, či sledu udalostí ktoré sa mi prihodili a hocikedy sa vo mne prebudia a začnú mi dobiedzavo víriť hlavou.“ „Nech sa vám páči, počúvam“, lakonicky som poznamenal na znak súhlasu.

„Stalo sa to pred zhruba jedným rokom. Popíjal som s kamarátmi v jednej z bratislavských reštaurácií. Oslavovali sme narodeniny môjho dobrého známeho. Nie som veľmi spoločenský typ, a tak na vytvorenie si dobrej nálady a atmosféry okolo seba potrebujem sa akosi odreagovať, aby som sa dostal na nôtu môjho okolia, nadobudnúť viac spontánnosti, odviazať sa a lepšie sa tak zabaviť. Hoc nie som alkoholik, najosvedčenejším a najrýchlejším prostriedkom k dosiahnutiu takéhoto pre mňa požadovaného stavu dobrého vnútorného rozpoloženia je dať si niekoľko frťanov niečoho ostrého a som „in“. Na stole predo mnou bola položená fľaška kvalitnej škótskej whisky. Nechal som si naliať štamperlík, ktorý som do seba obrátil asi skôr než špiritus stačil zvlhčiť dno pohárika. Pohárik som kamošovi sediacemu oproti mne podal ešte zo dvakrát , aby mi nalial.. So štvrtým, piatym, či šiestym pohárikom som už nemal žiadne problémy s nejakou spoločenskou etiketou, obslúžil som sa sám. Hoc vážim okolo 100 kíl, nebol som najedený a deň predtým som mal nočnú pracovnú zmenu, alkohol mi udrel do hlavy s akousi väčšou intenzitou, akoby som bol očakával. Hoc to nebolo do takej miery, aby ma to ťahalo k zemi, alebo sa mi výraznejšie točila hlava, ale úprimne povedané bol som podnapitý. Dosiahol som stav, kedy človeku môjho typu vypínajú kontrolky, racionálne myslenie sa dostáva do úzadia a kontrola nad svojím počínaním sa oslabí, začne konať viac emotívne. O pár minút nato mi zazvonil mobil. Volala mi kamarátka, ktorá sa mi veľmi páčila, medzi dievčatami, ktoré som poznal bola mojou favoritkou číslo jedna. Nuž, vlastne bol som do nej už aj dosť zaľúbený, náš vzťah nebol len v zárodku a vyzeral hádam aj dosť nádejne. Záležalo mi na tom, aby sme naše už vlastne viac ako kamarátstvo utužovali a prehlbovali. Pýtala sa ma kde som. Vlastne som nemusel ani veľa vysvetľovať, nakoľko v telefóne musel byť určite počuť dosť veľký presluch hudby, ktorá znela z disdžokejových reproduktorov. Volala mi vraj len kvôli tomu, že mi chcela povedať, že hoci už bolo skoro jedenásť hodín pred polnocou, ale pred tým než zaspí ma chcela ešte aspoň počuť. Bol to pre mňa silný emočný impulz. V tú chvíľu a v mojom už uvoľnenom rozpoložení to bola pre mňa doslovne výzva. Cítil som neskrotnú guráž, ktorá bola spôsobená alkoholom a celé to umocnil ešte bájny amorov šíp, ktorý ma zasiahol cez telefón ako blesk. V hlave mi skrsla myšlienka: „Tak ona mi volá v takúto nočnú hodinu s tým, že ma chce aspoň počuť, tak ja by som ju chcel v tomto momente chcel vidieť, a to za každú cenu.“ Býval som neďaleko od zmieneného pohostinstva, kde bola oslava. Vyšiel som von, prešiel cez dva, tri obytné bloky, prešiel cez cestu a stál som pred domom, kde som mal môj byt. Nešiel som však do vchodu, ale namieril som si to priamo k môjmu autu, ktoré som mal zaparkované pred domom. Kľúče od auta som vždy nosil so sebou, mal som ich pripnuté na karičke kľúčenky spolu s ostatnými, ktoré som bežne používal. Na to, že mám v sebe päť, či šesť štamperlíkov som ani nepomyslel. Kľúč som zasunul do štartéra, skrútil ho a motor hneď naskočil. Behom pár okamihov som už autom uháňal krížom cez bratislavské ulice, aby som do obce pri Bratislave, kde bývala, v mojich predstavách vážna známosť prišiel čím skôr. Cesty boli prázdne, tak som bez problémov priam prefrčal skrz polovicu mesta. Na okresných cestách som tiež skôr šliapal na plynový pedál ako na brzdu.

Dorazil som na rázcestie. Jedna cesta pokračovala hlavným smerom po okresnej komunikácii, ktorá bola v dobrom technickom stave, druhá by sa dala charakterizovať svojou kvalitou skôr ako poľná cesta, aj keď nebola prašná, ale miestami bola vybitá a tam, kde nebol položený živičný povrch bola vysypaná na drobno rozdrvenými kamienkami, ale zato bola to výborná skratka k môjmu plánovanému cieľu. Volant som stočil a už som pokračoval po lokálnej neznačenej ceste. V aute som mal pustenú hlučnú hudbu. Rytmus rockovej skladby mi do žíl vháňal viac adrenalínu, než by bolo potrebné. Z autoreproduktorov znela moja dovtedy obľúbená skladba Highway to the hell (Diaľnica do pekla). Auto, ako motor, tak i pneumatiky som nešetril. Z tohto úseku som si spravil také súkromné nočné rally. Auto dostávalo zabrať a kamienky spod svištiacich kolies mi bubnovali na podvozku. Zákruty som vyberal šmykom z krajnice do krajnice. Štet na povrchu cesty sa správal pri ostrejších zákrutách, ako ložiskové kolieska. Takto som vyberal prudkú pravotočivú zákrutu, za ktorú som nevidel, nakoľko okolo cesty rástol dosť hustý porast, kriačiny. Keď som ju míňal zadná náprava v rýchlosti pri náhlej zmene smeru predných kolies poriadne odskočila do šmyku na ľavú stranu krajnice. V tom okamihu som počul tupý náraz o zadný ľavý blatník. Nahlas som si zaklial. „Do … tie králiky, či srny už by mali byť zalezené v svojich norách a ležoviskách a nie špacírovať sa po krajnici. Vôbec som sa neobťažoval, aby som zastavil a obzrel si, čo sa vlastne stalo. Ironicky som si zašomral: „Poľovníkom ostane aspoň kožka, alebo parožie, ak to bol srnec.“ O eventuálnej preliačenine a možnej vzniknutej škode na plechoch zadného blatníka som sa ani moc nezamýšľal, veď kamoši klampiari z autoservisu mi to spravia za pár šupov a možno nejaká fajnová fľaška k tomu navrch. O dve, tri minúty som už konečne zastal v obci pred domom, kde priateľka bývala spolu s rodičmi. Všade bolo pozhasínané. Vybral som teda mobilný telefón, aby som ju prezvonil a dal jej o svojej prítomnosti vedieť. Mobil mala vypnutý. Vyšiel som teda v tmavej noci von z auta, aby som prišiel bližšie k domu. Účinok alkoholu opadol a už som uvažoval oveľa súdnejšie ako tomu bolo zhruba pred trištvrte hodinou. Na zvonček som teda necengal, nechcel som pobudiť celý dom. Vzal som do ruky zopár malých kamienkov a pokúšal sa ich hodiť do okna izby, kde spala priateľka. Dva, tri krát som sa aj trafil do sklenenej okennej výplne, ale nebolo to dosť silné na to, aby ju to zobudilo a väčší kameň by mohol rozbiť sklo. Premohla ma únava. Vošiel som teda do auta, sklopil opierky predných sedadiel, pod hlavu som si dal bundu, s tým, že tam prespím a ráno ako rybička prekvapím priateľku svojou rannou návštevou. Veď bola sobota, voľný deň, tak si môžeme spraviť pekný spoločný program, veď niečo spolu vymyslíme. Pri týchto myšlienkach som tvrdo zaspal. Zobudil som sa na silné búchanie na kapotu môjho auta. Pán vodič vstávať! Okamžite vstávať! V tú chvíľu som sa nevedel v mysli zorientovať čo sa vlastne deje. Aj keď bolo osem hodín bol som ešte rozospatý. Až keď som spoza zatiahnutého okna môjho auta, kde som si ustlal zbadal uniformovaného policajta akosi som sa hneď vzpružil. Otvoril som dvere, vystúpil z auta. Na druhej strane cesty bolo zaparkované policajné zásahové vozidlo a moje prekvapenie bolo ešte o to väčšie, že namiesto jedného uniformovaného policajta tam boli traja. Tých dvoch som v ľahu nemohol vidieť. Zaskočený som sa ich spýtal. „Čo sa vlastne deje ?“ Na moju nástojčivú otázku odpovedali replikou. „To by sme sa radi spýtali my vás!“ Policajt, ktorý ma takto razantne prebudil vôbec nebudil dojem, že by mu išlo o nejakú banálnu vec. Za relatívnu krátku chvíľu ma policajti dostali do reálneho obrazu o čo sa im vlastne jedná. Keď som ich priebežne počúval aj napriek tomu, že bolo relatívne chladné ráno po čele mi začal stekať pot a vzápätí som zostal takú silnú triašku, že som tam na mieste skoro skolaboval. Táto výjazdná pohotovostné policajná jednotka mala za úlohu jeden konkrétny cieľ, ktorým bolo chytiť páchateľa závažného trestného činu. V priekope neďaleko obce, v ktorej sme sa nachádzali zavčas rána našiel okoloidúci traktorista nehybne ležať ženu. Okamžite zavolal záchrannú službu. Privolaní záchranári už dotyčnej žene nemohli pomôcť, bola mŕtva. Zomrela na následky krvácania do hlavy. Z miesta činu bolo zrejmé, že ju zrazilo auto, vlastne podľa stôp na vozovke sa nejednalo o žiadnu čelnú zrážku, bol to bočný náraz auta, ktorý dostal v príkrej zákrute šmyk, ktorý ju odhodil do priekopy. Aj keď tento stret s autom nebol pre ženu osudný, mala smolu, že pri páde do hroble narazila hlavou o kus kameňa, ktorý tam ležal v tráve. Hypoteticky bolo predpokladané, že keby jej vodič, ktorý túto nehodu spôsobil poskytol prvú pomoc a zabezpečil odvoz do nemocnice, možno by túto nehodu prežila. Keď som sa pozrel na moje auto ľavý blatník bol preliačený, čo bolo hlavnou indíciou pre policajtov. Forézne vyšetrovanie tento predpoklad potvrdilo, že aktérom tejto fatálnej nehody bolo moje auto a ja som sa doznal k tomu, že za volantom som v tú inkriminovanú dobu sedel ja. Alkohol v krvi mi nebol zistený. Za ten čas sa stačil v mojom tele zmetabolizovať. Nebohá mladá žena bola študentkou posledného ročníka medicíny. Mala pred sebou celý svoj produktívny život, počas ktorého mala zachraňovať životy a namiesto toho mojím pričinením vyhasol práve ten jej. Len šikovnosť a brilantná argumentácia môjho advokáta ma vysekala pred väzením natvrdo. Samozrejme k tomu alkoholu, čo som požil pred jazdou som sa nedoznal a žiaden dôkaz neexistoval. Veď nikomu by to už aj tak nepomohlo niekoľko rokov za mrežami som si veru vedel len ťažko predstaviť, ak vôbec. Súd mi teda vymeral len podmienečný trest. Prokurátor sa voči tomuto rozhodnutiu neodvolal a z príbuzných sa v tejto veci neangažoval nikto. Vlastne kto by aj mohol, keď nebohá mladá žena žila spolu len so starou mamou v obci, kde ma zadržali policajti. Jej starká už mala pokročilý vek a vážne zdravotné problémy. Iných blízkych príbuzných nemala, od útleho veku ju vychovávala výlučne ona sama. Pohreb a všetko spojené s tým som zaobstaral a zaplatil výlučne sám a dal som jej spraviť monumentálny hrob na tamojšom obecnom cintoríne. To všetko jej však už život nevráti bol to len akýsi akt ľútosti z mojej strany nad tým všetkým čo sa stalo, ktorý som aspoň čiastočne chcel spredmetniť ako mĺkvu satisfakciu do pomníka mohutného čierneho mramoru, hoc nehybného a studeného. Vedomie, že nebyť toho alkoholu, ktorý mi pomútil myseľ, už pri samotnom rozhodnutí sadnúť si za volant, by sa nič podobné neprihodilo. Toto vedomie ma prenasleduje skoro každú noc a budím sa v nočných morách celý spotený od bizarných mučivých predstáv v snoch, ktoré sú živené trpkou realitou. Vlastne deje sa to sporadicky aj cez deň, hlavne vtedy, keď  sebemenší podnet, teda aj taký akým sme boli svedkami ako ten frajer na tom aute prudkým nárazom rozhádzal vonku osadené odpadové kontajneri a za škrípania kolies vyštartoval, ma dokáže vrátiť späť do traumatizujúcich pocitov.

Pocitov viny, odrážajúce sa v mojom svedomí, ktoré som si dovtedy myslel, že neexistuje ma gniavia a nijakým spôsobom sa ich neviem zbaviť. Situácia, ktorú som prežil sa vo chvíli, kedy to najmenej očakávam preženie mojou mysľou ako blesk z jasného neba a zanecháva za sebou opätovne jatriacu sa a bolestivú ranu, ktorá je vrytá niekde v hĺbke mojej duše … a je neviem čo s tým .

©   K.R.