Založ si blog

Príbeh XXVIII. Sen, ktorého „výsledok“ možno vidieť i dnes.

Hlavným protagonistom príbehu je môj starý otec, o ktorom už pojednáva III. epizóda tejto knižky pod názvom „Skutočné a fiktívne hrdinstvá.“ Možno by príbeh, o ktorom píšem padol do zabudnutia, nebyť jedného náhodného stretnutia.

Môj otec oslavoval svoje životné jubilejum, a pri tej príležitosti obaja rodičia dostali darček. Bol to štvordňový pobytový poukaz do Vysokých Tatier, do miest a atmosféry slovenských veľhôr, pod úpätie ich grúňov, kde sa otec narodil a prežil detstvo a časť mladosti. Počas uvedenej dovolenky rodičia podnikali kratšie výlety do okolia. Okrem iného navštívili aj jednú väčšiu rázovitú hrdú goralskú obec, ku ktorej otca viazali spomienky, nakoľko tam ako mladý študent učil tamojšie deti v obecnej škole.

Bola nedeľa, tesne predpoludním, keď ľudia vychádzali z miestneho kostola. Mama v zástupe odchádzajúcich ľudí smerujúcich k nedeľňajšiemu stolu zastavila jednu staršiu pani, aby sa jej niečo opýtala. Už nie je podstatné aká bola otázka, jadrom veci bolo to, že slovo dalo slovo, a tak vysvitlo, že pani a môj otec sú rodáci. Keď mama povedala svoje meno, pani hneď zareagovala: „Váš pán svokor nebol náhodou hajdúchom vo Vysokých Tatrách ?“ (Hajdúch v tom regióne znamená lesník, či horár). Pani pokračovala: „nuž panebože, tak to bol on, vďaka komu, … veď dodnes si to ľudia pamätajú, či o tom hovoria …“ Po vyrozprávaní tohto príbehu sa všetcia zhodli na tom, že tomu bolo tak, ako to pani zo svojho poznania vedela, tak si to pamätal aj môj otec, aj keď od tej doby uplynulo už plných sedemdesiat rokov.

Starý otec ako lesník, správca Belianskych Tatier mal v mnohých veciach tak povediac aj „voľné ruky“. Túto voľnosť pretavoval na dobročinnosť. Keď sa blížila zima viacpočetným rodinám, ktoré neraz bývali v jednej chyži, nechal doviesť drevo na celú, v tatranských podmienkach mimoriadne mrazivú, sezónu. Keď mu poľovníci doniesli výslužku z bohatého úlovku, všetci ľudia v okolí, predovšetkým tí, ktorí boli chudobnejší, mali hneď čo do hrnca, mäso na polievku, ale aj na dobrú sviečkovú na smotane z diviny. Na Vianoce, Veľkú noc, či iné sviatky pre neho nebol problém zvesiť zo špajze veľké pláty slaniny, či prichystať peknú nádielku údených klobás, tak aby tieto dobroty nechýbali na žiadnom stole v susedstve, či v okolí, kde vedel, že pani psota, vedno s chudobou dosť často klopala na dvere. Cukor, soľ, múku, obuv a odev však bolo potrebné kupovať u obchodníkov za hotové. Ako hlavný lesný ak mohol, tak navýšil počet žien a mužov, ktorým dal robotu tak, aby si mohli tieto peniažky zarobiť. Ženy pracovali v lesných škôlkach, či pri výsadbe nových stromov v lese. Chlapi sa zase uplatnili hlavne ako drevorubači, či pri zvážaní dreva. Nuž, a tak v okolí bolo v zime pod strechou teplo, bolo čo dať do hrnca a i peniažkov, z ktorých bolo možné si zadovážiť iné veci potrebné pre život. Starý otec bol vysoko charakterný a zároveň aj prirodzene vážený človek. Bol to reálny ľudomil, ktorému nebola nikdy udelená žiadna medaila za filantropiu, ako sa to dostalo do módy v dnešnej dobe … V tých časoch ľudia, ktorí boli ľudmi aj svojím srdcom, mysľou a dušou, pomoc blížnemu považovali za niečo samozrejmé bez toho, aby za to čakali nejakú protihodnotu hneď, či do budúcnosti. Ich satisfakciou bol azda dobrý pocit, že mohli niekomu núdznemu pomôcť. Z toho pocitu pramenila osobnostná vyrovnanosť a vnútorný pokoj. Pokoj, ktorý následne ešte viac obohacoval okolie svojou čistotou, vnútornou ekológiou duše človeka, čo za odzrkadľovalo v ušľachtilých postojoch, myšlienkach a v konaní.

Písal sa rok 1945, bola jeseň, po vojne. Teda po nemeckých vojakoch, ani partizánoch už skoro rok nebolo ani chýru ani slychu. V takýto pokojný jesenný večer prišiel starý otec domov mimoriadne unavený. Musel obísť kus lesného chotára, skontrolovať vykonanú prácu, vyplatiť pracovníkom mzdu. Len sa umyl, najedol a išiel spať…V noci sa mu prisnil zvláštny, veľmi sugestívny sen. Taký, o ktorom sa neraz medzi ľudmi vraví ako o „živom sne“. Išiel lesom, ktorý dobre poznal. V tom sne ho začalo akoby niečo alebo niekto tlačiť, aby uberal k miestu, kam neplánoval ísť. Prišiel k malej jaskynke, či akejsi vyhĺbenej diere. Skrčil sa a vošiel dnu. Sila, ktorá ho akoby pred sehou tlačila ho začala nabádať, aby sa tam lepšie poobzeral a prehrabal sa rukami vôkol seba. Zrazu začul silné buchnutie o podlahu. Na to sa zo spánku prudko prebudil. Išiel do kuchyne a na zemi už ležali len črepiny z rozbitého hlineného džbánu, ktorý sa nevedno ako zošmykol z jednej z políc, ktoré viseli na stene. Nikto iný sa na ten rachot nezobudil. Pozametal podlahu od črepín, ktoré na nej ostali. Boli už tri hodiny nad ránom. Starý otec už však nemohol zaspať, a tak si zažal petrolejovú lampu, aby dokončil nejakú administratívnu prácu, ktorá mu ostala z predošlého dňa. V hlave mu však ustavične víril ten akoby živý nedokončený sen… Nedalo mu to… Obliekol sa a ešte za tmy vyrazil na to miesto, o ktorom sa mu prisnilo. Sen si dobre pamätal a konfrontoval ho s realitou, ktorú videl. Intuitívne podišiel k húštine, ktorú odokryl rukami, aby nahliadol, čo je za ňou. Bol prekvapený, že tam bola diera, či malá jaskynka presne taká o akej sa mu zdalo vo sne. Skrčil sa, vošiel dnu. Akonáhle si jeho zrak zvykol na šero, ktoré panovalo vo vnútri poriadne sa rozhliadol vôkol seba. Vnútro diery bolo zasypané suchým lístim. Lístie odhrabal a pod ním ucítil akési drevené dosky. Nie, neboli to obyčajné dosky, bola to poctivo zbitá bedňa. „Čo s ňou, čo v nej môže byť ?“, pýtal sa sa sám seba. Aj sa ju obával odtiahnuť z diery na denné svetlo von, aby ju mohol otvoriť, nakoľko tesne po vojne sa v nej mohla nachádzať aj nejaká munícia, granáty, či niečo podobné. Takáto poctivo vyrobená bedňa mohla byť zaistená aj nejakým zabezpečovacím výbušným systémom, ktorý pri manipulácii s ňou mohol explodovať. Dobre si všetko ešte raz pozrel a dôkladne každú časť bedne prehmatal prstami. Nakoniec ju bezpečne vytiahol z diery von. Dobre, že mal zo sebou okrem flinty aj silnú dýku, či skôr mohutný bodák, ktorým sa mu podarilo uvoľniť veko drevenej bedny. Pod dreveným krytom sa nachádzali drevené hobliny. Zaboril do ních ruky a z bedne vytiahol drevenú sochu. Bola to socha madony, taká aké bývajú v niektorých z kostoloch. Starý otec neváhal, všetko dal naspäť do jaskynky, aby sa mohol po ňu vrátiť a odniesť ju v batohu tam, kde podľa jeho najlepšieho vedomia a svedomia aj patrí. Sochu madony dal miestnému farárovi, ktorý ju osadil na bočný oltár tamojšieho kostola. Táto socha je v tomto kostole do dnešných dní.

Ostalo však hypotézou, kto a za akým účelom ukryl túto sochu ? S najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o lup, či jednu z mnohých vojnových koristí nemeckej armády, či skôr jednotlivca, vojaka, ktorému sa už nepodarilo pre ňu prísť, nakoľko mu to okolnosti nedovolili, keďže sa blížil východný front, vtedajšej Červenej armády na čele s Ruskom a nemcom už aj na Slovensku reálne horela zem pod nohami.

Dnes sa však už údajne v kostole nachádza len replika tohto sakrálneho umeleckého diela. Tá pôvodná socha je v múzeiu, nakoľko s odstupom času bolo zistené, že socha madony je dosť stará a má nezanedbateľnú hodnotu ako kultúrnu, tak i finančnú, a tak by bolo dosť veľkým hazardom ponechávať ju na takmer nestráženom mieste.

Nuž a nezvyčajný sen, ktorý mal môj starý otec a viedol k nájdeniu tejto cennej historickej, sakrálnej a kultúrnej pamiatky ostane už navždy skutočnou záhadou …

 

© R. Kalafut

P. Pellegrini, prezidentské voľby 2024 a dobrá správa pre Slovensko . . .

03.03.2024

Prezidentské voľby sú predo dvermi. Prieskumné agentúry uverejňujú prvé výsledky, ako by mohli dopadnúť. Výsledky sú de facto unisono v prospech P. Pellegriniho aj keď „až“ v ich druhom kole. Nie som anketár, zberateľ údajov, kto by koho volil, ale asi o to lepšie. Pohybujem sa medzi ľuďmi a nie som odtrhnutý od reality ako v intenciách spoločenských nálad, tak i [...]

Prestaňme podporovať vojnu ! Let’s stop supporting war ! Давайте перестанем поддерживать войну !

11.10.2023

Už teraz má Slovensko krvavé ruky, ako negatívne dedičstvo predošlej vlády… Nepoznám obranné, či útočné zbrane. Každá zbraň zabíja ľudí a ničí materiálne hodnoty. Koľko ľudí zabili zbrane vyvezené zo Slovenska do vojny medzi Ruskom a Ukrajinou ? Koľko ruských, ale aj ukrajinských chlapcov, vojakov bolo nimi zabitých a koľko civilistov ? Koľko materiálnych [...]

Darmo ste intrigovali a pľuli na Fica, Danka i Pelegríniho, 30. 9. 2023 národ slovenský rozhodol, že dedičstvo našich otcov bude zachované !

06.10.2023

Úvod: Málo „svätých“, ak vôbec nejakého som stretol vo svojom živote. Človek nie je tvor dokonalý, ergo na každého z nás sa nejaká špina počas žitia nalepí, hoc i malá „nepatrná“, o to viac, že dnešný svet sa podobá skôr na spoločenské smetisko ako na čisté, „ideálne“ prostredie. Jadro: Toľko špiny, intríg za posledného tri a pol roka, prízemné a [...]

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.

SR Strážske Počasie Búrka KEX

Nie všade sa sviatky začnú prívetivým počasím, platí aj druhá najvyššia výstraha

28.03.2024 20:13

Vietor môže dosahovať priemernú rýchlosť do 105 kilometrov za hodinu.

minister jozef bires, Jozef Bíreš

Prekvapujúci krok Takáča. Odvolal šéfa veterinárnej správy Bíreša

28.03.2024 19:50

Verím, že organizáciu nechávam v takej kondícii, že môže ďalej napredovať, uviedol Bíreš.

Kalafut Rastislav

Štatistiky blogu

Počet článkov: 49
Celková čítanosť: 443459x
Priemerná čítanosť článkov: 9050x

Autor blogu

Kategórie