Oni už zatvorili oči raz a navždy, raz a navždy tu na pozemskom svete. Ich ruky nás už nesýtia, nehladia. Hlas ich stíchol, nehojí už srdca nášho bôľ. Prichádzame k hrobom, kde spočinuli. Niektorí z nich odišli akosi až príliš skoro a možno sa s nami nestihli rozlúčiť ani. Odišli, ale mnohí z nich stále žijú v najhlbšej časti nášho srdca i mysli našej. Prichádzame k hrobom, kde spočívajú v pokoji. Zažíname sviece na ich sprítomnenie, tu na posvätnom mieste, aspoň na okamih, my hľadajúci neraz zmysel žitia nášho, tu a teraz, ešte stále putujúci po tejto zemi. Žiarou sviece hoc malou, ale predsa rozháňame tmu, ktorá nás od nich delí. Ostali spomienky azda len tie dobré, svetlé. Otvárame pery naše v odriekaní modlitby, tak ako nás to mamy a ich tiež už dvetisíc rokov učia. „Otčenáš, ktorý si na nebesiach …“ Naše tiché slová, ich šepot však nedokáže vyriecť všetko to, čo naše vnútro cíti. Stojíme v tichosti plamienka sviece, ktorý v svojej plápolavej nemote miesto nás vyrozpráva myšlienky, pocity perami našimi nevypovedané. Ej veru, chýbajú nám však stále a akosi ešte viac práve v tejto chvíli, v dušičkové dni, tak príznačne jesenné, zádumčivé, tklivé …
Cintorín posiaty je krížmi. Oni už ten svoj kríž raz a navždy zo seba sňali. Odložili bremeno ťažké, či skôr nechali na pleciach iných s odkazom večným, testamentom štafety nášho ľudského bytia pozemského. „Nech ho už teraz druhí nesú …“ Odišli, zanechali však prosbu priam úpenlivú: „Spomeňte si na nás, práve v tieto dni, nech naše /*nox et solitudo, temnota možná netrvá tak dlho, nakoľko skutočný pokoj nás neprijal zatiaľ do svojho lona …“, ale aj keď áno, spomienka samotná vždy veru poteší …
I napriek pravde hlboko a nemenne vrytej do zákona nášho žitia: /** „Memento homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris …“, plápolá svieca, plamienok malý v nádeji, či vo viere samotnej …
V tichom zamyslení opúšťame miesta ich až príliš hlbokého spánku s myšlienkou nevypovedanou: „Nie ZBOHOM, ale DOVIDENIA…“
DOVIDENIA. Dúfajúc, že práve tam, raz a navždy, vo večnosti, v nebi. /*** IN ETERNUM, AMEN.
———————–//
/* noc a samota
/** „Pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš …“
/*** naveky …
———————-//
– Úvaha –
Práve v tieto dni, či iné viac-menej mnoho ráz „len“ prchavé okamihy podmienené danou situáciou … ,keď sa nám navonok javí, akoby „niečo“ doteraz existujúce končilo, končilo raz a navždy … Práve v tieto chvíle sme akosi oveľa viac senzitívni aj na náš vnútorný hlas, hlas ktorý sa vo svojej tichosti ozýva výlučne len v čase nášho vnútorného stíšenia, pri akejsi vedomej, či podvedomej kontemplácii vychádzajúc z našej človečenskej prapodstaty … ,avšak aj to len výlučne vtedy, keď to aspoň na chvíľu naše pyšné, umelo naduté ego dovolí, dovolí tým, že sa od nás vzdiali, vzdiali do tej miery, akoby aspoň na krátky čas vôbec neexistovalo a človek sa ocitne v stave prostej pokory, čo stmelí jeho integritu a vyladí vnímavosť jeho, odignoruje myšlienkový chaos, či balast bezvýznamný, teda všetko to čo obťažuje čistotu i prirodzenosť ľudskej mysle, jasného vnímania až do podstaty samotnej… Práve vtedy sa začne predierať na povrch aj naša ľudská spiritualita, ktorá je imanentná, vlastná len nám, ľuďom, človeku samotnému … Aj keď sa po pominutí tohto mnohokrát až efemérneho, prchavého okamihu mnohí z nás opäť vraciame do pôvodných koľají každodenného virvaru nášho žitia, ktorý opätovne prehluší senzitivitu spirituálnej súčasti, našej ľudskej podstaty …,podstatu nášho duchovného vnímania hlboko zakódovaného v našom bytí, od veky vekov, a to raz a navždy …
© K.R.