PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Každý z nás je možno dennodenne konfrontovaný s dobrom, či zlom v ich rozmanitých podobách. Náš život je priam popretkávaný rôznymi udalosťami, kedy sa stretávame s týmito dvomi antagonistickými kategóriami, a to niekedy aj v tých najbizarnejších či najskrytejších podobách. Nuž a mnoho ráz sme len ich nemými svedkami, inokedy však aj aktívnymi protagonistami.
V našom živote existuje však jedna absolútna nespochybniteľná pravda, o ktorej sa nedá polemizovať. Tou pravdou je fakt, že každému dňu príde večer a obdobie medzi brieždením a súmrakom možno nazvať práve tou fázou, v ktorej sa nachádzame práve teraz, áno aj v tomto okamihu. Touto kategóriou je náš život. Brieždenie je naše narodenie, možno za neho považovať však už aj naše počatie a súmrak je naším skonom. Práve tento súmrak každý jeden z nás prežíva alebo bude prežívať rozdielne, pokiaľ nepríde náš úplný a definitívny pozemský koniec neohlásene a náhlo. Nikto z nás nevie kedy, kde a za akých okolností. Každý z nás bude na tento moment reagovať v princípe rôzne, ale asi každý sa zmestí do foriem správania sa známych osobností v čase ante finem (pred koncom).
Slávny hudobník a skladateľ, ale aj rebel so sklonmi k revolte vo vzťahu ku všetkému konvenčnému, Ludwig van Beethoven (56 rokov) v posledných okamihoch svojho života podľa dochovaných svedetstiev v čase svojho skonu zatínal päste a akosi intuitívne hrozil smerom do neba. Akoby to bol posledný prejav jeho celoživotného rojčenia s prejavmi silnej osobnostnej hystérie. Svetoznámy psychológ a psychiater, zakladateľ tzv. psychoanalýzy Sigmund Freud, ktorý počas života dával rady iným ako žiť a byť šťastným, či snažil sa vraj vedecky vysvetliť z čoho pramení psychické rozpoloženie človeka, zasa dlho ležal na smrteľnej posteli v hlbokej a nemej depresívnej rezignácii vo vákuu vnútornej bolesti z prázdnoty. Slávny a hádam aj dosť kontroverzný režisér Allen Ginsberg, keď ochrnul v posledných chvíľach života, z posledných síl vzpínal svoje ruky a už len v chabých perách mu rezonovala modlitba, úpenlivá prosba o akceptáciu všetkého dobrého čo v živote vykonal a o odpustenie toho zlého, čo i hoc neúmyselne, či nevedome spáchal.
Uvidíme ako sa k týmto momentom nášho odchodu, chtiac – nechtiac raz postavíme my sami. V tie momenty nám už naše spoločenské postavenie, tituly a obzvlášť majetky a celé imanie, za ktorým sme sa počas nášho vymedzeného času tu na zemi toľko triasli, budú úplne nanič. Nehovoriac o pocitoch, ktoré sa nám môžu, či skôr zákonite budú v tých posledných chvíľach premietať až veľmi intenzívne a dobiedzavo v našej mysli za akých okolností a za akú cenu sme to všetko robili.

Nuž čo ? C´es la vie …

Tak voľne a v tichosti sa teda zamýšľam nad tým, čo je najväčšou devízou v našom živote. Koketujem s odpoveďou … Nie je to práve naše aspoň v ľudskej nedokonalosti „prijateľné“ čisté svedomie, ktoré do človeka vnáša pokoj a vnútornú vyrovnanosť ?
————————-

Principiálne existujú okrem iných aj dve svojím spôsobom „osobité“ kategórie ľudí:
– Niektorí ľudia majú väčší strach nie zo smrti samotnej ako neodvrátiteľného faktu ako eventuálneho definitívneho konca ich existencie, bytia ale z možnosti, že by sa „raz“ mali zodpovedať, skladať účty …., cez reflexiu svojho „obnaženého“, zresuscitovaného svedomie, či duševnú podstatu samotnú z toho, čo v živote vedome a úmyselne napáchali a aké mnohokrát až fatálne, nenapraviteľné škody ešte narobia, a to hlavne v osudoch iných ľudí, poškodením iných na majetku, cti, povesti, existencii, zdraví, či až živote samotnom. Niektorí ľudia tohto smerovania dokonca siahnu svojou argumentáciou až k „vede“, aby prostredníctvom nej „potvrdili“ fiktívnu relevantnosť svojho tvrdenie. Žiadna veda však v týchto filozofických otázkach nič nerieši. Ak by veda riešila, či vyriešila otázky … a našla aj nevyvrátiteľné odpovede, tak by filozofia nemala svoje opodstatnenie, stratila by svoj význam, a toho sa vonkoncom neobávam … Filozofia bola na začiatku vied a bude navždy dopĺňať medzery, ktoré veda nerieši, či vyriešiť nevie, a ani nikdy vedieť nebude …(Žeby som bol až taký „naivný“, jednoduchý, nevedecký, nesčítaný, nevzdelaný, tak potom obdobne „naivných“ a …. jednotlivcov je vo svete cca 90 % populácie žijúcej na našej zemi, áno aj s množstvom serióznych vedeckých kapacít sveta, ktorí si pri svojom skúmaní dokážu priznať …“tak tu už naše (moje) možnosti končia“, samozrejme ak nechcú klamať sami seba a nestotožniť sa práve so spomínanou kategóriou ľudí … za zmienenou samoúčelnosťou …, obalamutiť sami seba cez akúsi sugesciu sebaklamu …) ((-:
– Iní si zase myslia, že môžu beztrestne celý život páchať zlo (v jeho najrozmanitejších podobách), a potom spraviť gesto akéhosi čiastkového „dobra“ … (- vyspovedaním sa, – poukázaním nejakého „drobné milodaru“ na charitu …) a všetko, celý ich predošlý spáchaný brud sa anuluje, čím sa utvrdzujú v tom, že svoje špinavé svedomie prezlečú do alby, rúcha nevinnosti …
Nuž neviem … ((-:,
Jedno však z istotou viem: „Nikto z nás určite sám pred sebou neutečie…skôr, či neskôr ho všetko dobehne“.

Na druhej strane je umenie žiť tak, aby človek nepreskočil „na druhú stranu koňa“ – do určitého „extrémizmu“ …, čo „asi“ tiež nie je to „správne orechové“… ))-:
Ako nájsť a kráčať po schodnej a priamej ceste je práve to umenie ako žiť s aspoň relatívnou, ale reálnou spokojnosťou a vyrovnanosťou, a to v každej situácii, ktorú človeku nastolí život…

PS:
Človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia. (François Fénelon)

K.R.