PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Bol som na cintoríne. Vlastne ani neviem ako som sa tam ocitol. Bol teplý jesenný deň. Sedel som na lavičke a snažil som sa v tichu posvätnej atmosféry miesta posledného odpočinku po rušnom vyčerpávajúcom dni vnímať v tú chvíľu pre mňa tak potrebný a blahodarný pokoj prameniaci z tohto prostredia. Slnko už pomaly zapadalo. Čochvíľa nastalo šero. Sedel som a myšlienky, ktoré my ešte z prežitého dňa rezonovali mojou unavenou mysľou, som nechal voľne plynúť. Pozvoľne som začať mať pocit akéhosi vnútorného odbremenenia, akoby som čistil počítač od nepotrebnej pošty, staré neaktuálne veci i tie novšie, ale nepodstatné, som akosi podvedome triedil a uvoľňoval miesto v mojej už dosť zapratanej hlave. Prešiel som všetky súbory a tak som pretriedil podstatné od nepodstatného, metódou delete (vymaž, zruš), či zachovaj. Nakoniec som nepotrebné veci v jednej kope zahodil raz a navždy do koša tak, aby zbytočne nezaberali priestor v mojom podvedomí.
Nastala noc, ja som však stále sedel na tej istej lavičke ako predtým. Ak by nesvietil mesiačik, asi by som ostal ponorený v úplnej tme. Zdvihol som svoj zrak. Oproti mne boli tri hroby. Boli to také bežné pomníky zakryté betónovým krytom. Každý hrob, či pomník mal svoj náhrobný kameň, ktorý bol po stranách zakončený kamenným krížom. Každý z nich bol na vlas rovnaký. Jeden ako druhý. Neboli ani spustnuté ani mimoriadne starostlivo udržiavané. Také bežné hroby s pomníkom. Na tabuľky s nápismi, kto tam odpočíva, som však pri svite mesiaca ani pri väčšej snahe nedovidel. Pomníky boli na vlas rovnaké a predsa som na nich zbadal rozdiely. Na dvoch z nich bola položená sviečka, či skôr kahanček, no na treťom nie. Jedna svieca horela, tá druhá nie. Akosi intuitívne som vstal z lavičky, siahol do vrecka a vytiahol zápalky. Chcel som zapáliť tú nehoriacu sviecu. Škrtol som zápalkou a oheň z nej priložil ku knôtu vyhasnutej sviečky. Začala horieť. Podarilo sa. Tak som si opäť sadol na lavičku, veď v tú noc som sa nikde neponáhľal. Zbadal som však že sviečka, ktorá dovtedy horela, zhasla. Plamienok plápolal len z tej, čo som pred chvíľkou zapálil. Podišiel som teda k vyhasnutej svieci a opätovne ju zapálil. Akonáhle sa však chytila a plamienok začal horieť samočinne zhasla tá druhá. Zopakoval som to niekoľkokrát za sebou. Výsledok bol vždy rovnaký. Jednu som zapálil, druhá okamžite zhasla. Nechápal som to. Akoby mohla horieť len a len jedna. Zapáliť obe by bola sizyfovská úloha. Tadiaľ cesta neviedla. Postavil som sa z lavičky, aby som sa vystrel. V tom ma chytila zozadu za kabát akási neviditeľná tajomná sila, ktorá ma začala ťahať preč od tohto miesta. Akoby mi chcela povedať – to stačí, tvoja snaha je márna, obe naraz aj tak horieť nebudú, je to fakt zbytočné. Ja som sa tej sile, ktorá ma ťahala od toho miesta preč, nijako nebránil. Poddal som sa jej, akoby mi to vyhovovalo. Nemusel som kráčať a predsa som išiel, či pohyboval sa, hoc smerom dozadu, ale o to som mal na celý priestor lepší pohľad, aj keď to bol pohľad na množstvo hrobov a krížov, ktoré som videl len ako siluety. Čím viac som sa vzďaľoval od miesta kde som predtým sedel, o to viac bolo hrobov, o to viac bolo krížov. Moje topánky sa zľahka šúchali po zemi. Počul som len tichý šum lístia pod nohami. Neznáma sila ma ťahala stále ďalej a ďalej. Zrazu som prestal počuť šušťanie lístia. To som sa už s ľahkosťou pierka vznášal nad miestom, kde som bol doposiaľ. Ďalej a vyššie. Pozeral som sa dolu, pod seba a rozhliadal okolo stále z väčšej a väčšej výšky. To som už videl more hrobov, pomníkov a krížov. Nie nebolo to more bol to nedozierny oceán. Len jednu vec som rozpoznával. Videl som ju stále jasne a zreteľne. Bolo to miesto, pri ktorom som nedávno sedel. Videl som ho aj napriek pribúdajúcej tme. Mesiac zakryli nočné mraky. Všade už zavládla skutočná tma, úplná temnota všade, vlastne nie. V tej tme bolo predsa len kúsok svetla, svetla zo sviečky, ktorá stále horela, horela hoc malým, ale o to jasnejším a neutíchajúcim plameňom. Aj napriek tomu, že plamienok sviece sálal zo seba veľkú silu vnútorného pokoja, som kdesi v podvedomí predsa čakal na opätovné brieždenie ako predzvesť nového, jasného, slnečného dňa. Áno, v očakávaní nového slnečného dňa ako vnútorného hlasu našej duševnej podstaty a nehynúceho bytia plynúceho a gravitovaného prapodstatou samotnej Α a Ω, – ens infinitum.
V tom ma však zrazu z tohto hlbokého ticha zaliateho príjemným pokojom vytrhol akýsi hluk. Bola to prvá ranná električka, ktorá ma vytrhla zo spánku. Zo spánku áno, ale pri myšlienke a pocite na neutíchajúco horiacu sviecu, o tom, že nádej a viera v každej jej podobe a situácii, v ktorej sa nachádzame, stále existuje a neutícha, žije spolu s nami v našej prirodzenej podstate, som zotrval. Toto vnútorné rozpoloženie ostalo zakotvené kdesi v mojom vnútri, ako samozrejmosť koexistencie našej ľudskej podstaty v symbióze telesného (matérie…), duševného (mysle …) a duchovného (nesmrteľnosti…) in eaternum, Amen …
—————–
PS:
Áno, aj na tomto je založený cyrilo – metodský odkaz (zakotvený aj v preambule našej slovenskej Ústavy). Posolstvo našich predkov má totižto ako kultúrny rozmer, tak aj duchovnú dimenziu reálneho, nijako nemodifikovaného a neskomoleného kresťanstva bez toho, aby bolo poznačené niektorými formami až nezdravého fanatizmu. Kresťanstvo v jeho zmysluplnej a triezvej synergii, kultúrneho a duchovného odkazu je totižto tiež naším národným a duchovným dedičstvom a bohatstvom, teda aj nehynúcim posolstvom pre ďalšie generácie.
Na dôvažok si osobne myslím, lepšie povedané som o tom skalopevne presvedčený, že naše krásne Slovensko, naša vlasť a domovina patriaca (ako Slovákom, tak i národnostným menšinám, ktoré tu žijú v pokoji a mieri a podieľajú sa na vytváraní hodnôt …) sa s určitosťou zaobíde bez bezduchého pohanského „sviatku“, či rituálneho rudimentu tekvicových hláv a Halloween-ských deviantných bizarností, ktoré vplývajú na nás tak, že aj naše hlavy, bohužiaľ mnoho ráz od „ad absurdum“, do in natura – sa z tohto aspektu pretvárajú, s prepáčením na akési tiež až „dyňové“ // (( -: )
Nech sa darí,

© Rastislav Kalafut
———————–
K reakcii od „?“:
Nerozumiem, alebo je zaujímavé, keď niekto /Nick/ tzv. Deanne ? /xy/ reaguje nie na článok, ale skôr sám na seba (vlastné vnútorné pohnútky), nakoľko nikde v príspevku nie je zmienka o tom, čo Nick /xy/ prezentuje … Nuž, ale OK, možno to autor považuje aj za snahu o dotvorenie určitej línie … pod vlastnou prizmou, uhlom svojho pohľadu, či určitej potreby… Nuž, aj keď /?/, ale aj tak …
Ď, K.R. (( -: