PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Nedá mi, aby som aspoň v krátkosti neprerozprával jednu krátku epizódu, ktorú som počul zhruba pred dvadsiatimi rokmi od istého Poliaka, staršieho pána zo zákulisia osobného života Stalina, (vlastným menom Džugažvili), nakoľko tento príbeh veľmi dobre dokresľuje vtedajšie bizarné intrigy a šialenstvá, ktoré vládli v jeho okolí a napomáhali ešte viac lomcovať jeho nepredvídateľným, patogénnym správaním, čo sa neodzrkadľovalo len v absurditách, ktoré sa diali okolo jeho osoby, ale ktoré za éry jeho kultu infiltrovali a nakazili vtedajší celý Sovietsky zväz, a tým pádom aj jeho tzv. „komunistické“ satelity, medzi ktoré patrilo aj vtedajšie Česko – Slovensko.

Stalin mal osobného kuchára, ktorý si svojím správaním sa k nemu a varením vyberaných jedál získal jeho mimoriadnu priazeň a skoro bezhraničnú dôveru, čo bolo u tohto diktátora s jeho patogénnymi sklonmi podozrievavosti prinajmenšom neobvyklé. To čo mu doniesol kuchár, nemusel už nikto ochutnávať, bol si s určitosťou istý, že jedlo nebude otrávené. Takýmto mimoriadnym statusom mal osobný kuchár na Stalina dosť veľký vplyv. Takýto prístup sa v žiadnom prípade nepáčil hlavne chorobne ambicióznemu a prefíkanému Beriovi, osobe bez zábran, ktorý bol veliteľom NKVD (Výboru pre štátnu bezpečnosť, čo bol názov hlavnej sovietskej tajnej služby). Vzhľadom na existujúcu situáciu Beria naliehal na kuchára argumentom: „Ako sa môže v takejto blízkosti pohybovať okolo generalisima Stalina, veď aj on zodpovedá za jeho bezpečnosť.“ Zdôrazňoval mu, že nemá byť len jeho kuchárom, ale aj jeho osobným strážcom a aký je to osobný strážca, hoc aj lojálny, keď nemá pri sebe aspoň pištoľ, ktorou by dokázal eliminovať možný útok narušiteľa, atentátnika. Prikázal mu teda z pozície svojho postavenia pre zabezpečenie osobnej ochrany Stalina nosiť revolver. Kuchár sa tomuto rozkazu musel podriadiť, a tak pod kuchárskou zásterou v puzdre musel začať nosiť pri sebe krátku strelnú ručnú zbraň. Samozrejme, že Stalin o ničom nevedel. Kuchár nepovažoval za potrebné zmieniť sa Stalinovi o tejto skutočnosti, veď to prikázal Beria a zbraň mala slúžiť na eventuálnu osobnú ochranu Stalina. Keď raz na obed kuchár prišiel do jedálne, kde Stalin už čakal za stolom, aby sa začalo predostierať jedlo, vbehol do miestnosti Beria s naliehavou a pohoršujúcou otázkou. „Generalisimus, koho si to pripustil do svojej blízkosti ? Veď tento nehanebný zradca ťa chce zabiť.“ Stalin ostal nad výrokom Beriu pohoršený a obrátil sa na neho s naliehavou a podráždenou otázkou. „Ako si to dovolíš tvrdiť takúto nehoráznosť. Kuchár má u mňa úplnú a bezhraničnú dôveru. Ak by chcel už by ma mal možnosť stokrát otráviť, a nestalo sa tak.“ Beria mu odvetil. „Bodaj by ťa aj otrávil, na to sa ten podliak nepodujme, nebol si istý ako zapôsobí jed a on zmija jedna chce mať istotu.“ Kuchár stál opodiaľ s misou polievky, ktorú išiel predostrieť Stalinovi na stôl, od úžasu, čo sa to deje ako soľný stĺp. „Generalisimus už dlhší čas moji ľudia majú tvojho chýrneho kuchára pod drobnohľadom a dnes nastal ten vhodný okamih, aby som odkryl celú pravdu, ktorá bola pred tvojím zrakom zatajená a mohla ti byť osudnou.“ V tom Beria podišiel k úbohému, nič netušiacemu kuchárovi a rázne mu strhol z jeho drieku opásanú kuchársku zásteru. Pod ňou bola zbraň, nabitý šesťranový revolver. Nadarmo sa chcel kuchár brániť a vysvetľovať ako celá situácia vznikla. Nebol pripustený ani k slovu, nakoľko Stalin bol z tejto udalosti úplne konsternovaný a nezmohol sa ani na slovo. Celé ostatné pokračovanie, či dohra uvedeného vykonštruovaného incidentu trvala už len zopár minút. Osobná stráž, zabijaci od Beriu už čakali pripravení za dverami jedálne, aby sa chopili úbožiaka kuchára, ktorý bez akýchkoľvek okolkov bol zavlečený bo jednej z miestností, ktorá sa nachádzala v suteréne budovy, kde bol na mieste chladnokrvne zastrelený.

Hľa aké vratké je ľudské postavenie a priazeň v očiach niekoho druhého a aký je relatívny ľudský osud, či život samotný…

Že by sa fenomén úlisnosti, pretvárky, manipulácií, lži, intríg a zrady za účelom dosiahnutia kariéry, honoru, spoločenského postavenia, majetku, či iných výhod voči druhému (-ým) už v dnešných „moderných“ a „demokratických“ časoch v rôznych modifikáciách a vzťahových väzbách, či úrovniach vôbec nevyskytoval ? Obzri sa vôkol seba a odpovedz si každý sám… Nebehajú po svete, a to bez ohľadu na politické „presvedčenie“, svetový názor, či svetové strany, štáty, či kontinenty aj dnes podobní Stalinovia, či Beriovia väčšieho, či menšieho formátu a svojou bizarnou mysľou a záujmami „neokoreňujú“, nestrpčujú životy aj mnohých bezúhonných a mierumilovných ľudí ? Teda jedinci, ktorí majú vo svojej nepísanej životnej náplni niekde hlboko nezmazateľne „vyryté“ krédo: „Výlučne škodiť, to ma napĺňa!“, namiesto toho, aby v nich čo i len skrsla myšlienka niekomu fakt aj pomôcť, a to a priori v skutku nezištne.

Ak celospoločenská atmosféra a situácia, ktorá je taká aká je …, lavíruje nad priepasťou aj v takýchto elementárnych, a pritom relevantných veciach, ktoré bezprostredne podmieňujú zdravé MODUS VIVENDI …a život samotný: „Čo môžeme spraviť pre jej zlepšenie my, teda Ty a ja?“ Asi nič iné, než popracovať v prvom rade sami na sebe (neľahká to -vec…) a následne … možno to vyjadrím veľmi lakonicky a prozaicky, ale aj napriek tomu si za tým stojím, že : “AJ DOBRO JE „NÁKAZLIVÉ“. Dnešný svet by totižto potreboval ako soľ priam pandémiu dobra vo všetkých jeho cnostných podobách…  

Prečo som to všetko napísal ? Asi aj preto, že v našom časovo ohraničenom materiálnom bytí, zvanom pozemský život sa neopláca robiť neseriózne kľučky a podrazy, niekedy až s fatálnymi dopadmi. Vždy je lepšie kráčať po priamych cestách, hoc sú mnoho ráz ťažšie schodné, ale vždy po nich pôjdeme so vztýčenou hlavou a čistým svedomím. Nikdy totižto nevieme, či nám život pri vykonaní našej vedomej chyby ešte umožní spraviť nejakú korekciu, či reparát. Pozemský Neverending story (Nekonečný príbeh), tu na tejto materiálnej zemi je totižto skutočne výlučne len v podobe rovnomennej rozprávky.

® K.R.

,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,

Reakcia, odkaz nickom typu:

nick: Dusor ??? (nonname)

Absolútne neviem na čo narážaš a z čoho si to vyčítal, tú „Watch tower“ a akúsi spojitosť s „jehovistickým závanom“. Chcel som len ilustrovať, že za ľudskou biedou a krízou vrátane tej aktuálnej ekonomicko-hospodárskou je vždy silným backgroundom ak nie evokačným impulzom ľudská závisť a bezcharakternosť, arogancia, nezodpovednosť voči iným. Nuž ale mýliť sa je ľudské a nikomu neberiem právo na názor.

Nebiť V. Havla, tak jehovistov tu do dnes oficiálne (úradne) nemáme, veď on veľký „pivný demokrat“ hneď po tzv. Zamatovej revolúcii povolil „jehovistický kongres“ v bývalom Česko – Slovensku na Strahove v Prahe. Proti takémuto masovému odprezentovaniu „tzv. hromadného krstenia“ bol dokonca aj sám vtedajší francúzsky prezident F. Mitterrand, a to je čo povedať. Ja som jehovistov vždy považoval za sektu, a tak je tomu aj dodnes, aj keď sú štátom oficiálne registrovaný ako cirkev, či náboženské spoločenstvo. Voči ich mnohým názorom mám dosť vážne výhrady … asi vieš načo narážam, veď si v obraze, aspoň to tak prezentuješ. Aj keď na druhej strane musím podotknúť, že som mal jedného kolegu, ktorý sa oficiálne hlásal k tomuto myšlienkovému prúdu, ale to bol možno zhoda okolností naozaj pán človek s veľkým Č …

Principiálne sú mi všetky sekty svojími myšlinkami a hlásaniami tak blízke ako (-: eskimákovi banán …

Veď ich podstata je založená na tom, čo v článku odsudzujem, teda uplatňovanie a presadzovanie nekalých praktík a manipulácií, postavených výlučne na zištných úmysloch niektorých jednotlivcov, teda tých, ktorí stoja v čele ich štruktúr …

Kam sme to dospeli, keď – každý, kto rešpektuje prirodzené ľudské hodnoty a  práva je jehovista ?

– Ten, kto vie hovoriť po rusky a pozná ruskú kultúru je „bojachtivý“ ruský agent.

– Ten, kto analyzuje situáciu na svetových burzách je sionista.

– Ten, kto má sociálne cítenie je kryptokomunista.

– Kto má rád deti a má k nim vzťah ako k nepočmáraným ľudským „bytostiam“ je pedofil a pod. …

Nuž ďakujem pekne za takéto absurdné škatuľkovanie, a potom sa čudujeme, že sme svedkami celospoločenského harašmentu…

A na dôvažok, ak niečo píšem, nikdy sa neskrývam za pseudonymom Nick(-om) na rozdiel od mnohých pozabučkových, rámcovo ani nie glósových pisálkov. Vypovedá to o „charaktere“ autora, teda práve o tom, o čom pojednáva aj predmetný článok.

Ď.   K.R.