PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Moja rodina už spala. Ja som si ešte niečo čítal na internete v obývacej izbe. V tichu noci zrazu niekto zaklopal na dvere. Nechápal som, kto to môže byť, veď už bolo okolo 11. hodiny pred polnocou.
Otvoril som dvere. Pred nimi stál zadýchaný sused, ktorý na mňa spustil priam raketový monológ: „Fakt sa ti veľmi ospravedlňujem, bol som sa prejsť i vyvenčiť psa, nuž a keď som videl že ešte svietiš a nespíš, tak som sa zastavil. Nebudeš mi veriť ! Bisťu, na vlastné oči som to videl !“ Len čo sa trošku nadýchol, pokračoval. „Bol večer a vonku už bola pomaly tma, tak som išiel v byte zasvietiť svetlo. Keď som pozažínal podišiel som k oknu aby som stiahol žalúzie. Nuž, neveril som vlastným očiam. Nad protiľahlým domom som uvidel vznášať sa zvláštny svietiaci objekt. Prv som si myslel, že to môže spôsobovať aj samotný vnútorný odraz svetla od lampy z môjho bytu od sklenenej okennej výplne. Tak som okno pre istotu otvoril, aby môjmu zraku nestálo nič v ceste, čo by mohlo vyvolávať skreslený dojem. Nuž ale, ono ti tam ten svietiaci objekt stále svietil. Celé to bolo akési nezvyčajné. Zrakom som nevedel posúdiť jeho vzdialenosť ani presný tvar. Vyzeral, akoby sa vznášal priamo nad bytovkou domu stojaceho oproti tomu nášmu.„ „Počkaj, počkaj a upokoj sa si z toho akosi celý nesvoj, až príliš rozrušený.“, skočil som mu do reči aby som zastavil jeho monológ. „Akože by som nebol“, pokračoval. „Veď si to mal vidieť, to by si nielen oči ale aj ústa otváral, ak by si bol svedkom niečoho takého mimoriadneho. Nuž ale čo ti budem rozprávať sám sa pozri, ja som to čudo totižto stačil ešte aj vyfotiť.“ Sused v okamihu siahol do vrecka svojich nohavíc a bleskurýchle z neho vytiahol mobilný telefón. Zopárkrát do neho ťukol, šuchol po jeho obrazovke ukazovákom. „Ja som vyfotil ako dôkaz. Nuž tu to máš, ty neveriaci Tomáš ! Veď sa na to dobre pozri a teraz buď múdry.“ Vzal som mobil pozrel som sa pozorne na jeho obrazovku a vskutku som to videl. Na fotografii, ktorá mala zachytiť moment, o ktorom hovoril sused, bol naozaj nad oproti stojacom obytnom dome akýsi zvláštny predmet, ktorý jasne svietil, nuž ale jeho obrysy neboli až tak zreteľné. Odfotený objekt skutočne vyzeral tak, akoby sa vo svojom neobvyklom jase chcel maskovať pred objektívom a nechcel odhaliť tajomstvo, ktoré skrýva. Nechápavo som pokrútil hlavou: „Nuž, je to fakt zvláštne.“ Skonštatoval som: „Slnko to nie je, to je smerom na západ a toto je východná strana. Žeby nejaký meteorologický balón, alebo odraz z lietadla ?“ Začal som zo seba súkať hypotézy možného vysvetliteľného pôvodu tohto svetelného čuda. „Prestaň už!“ Zahriakol ma sused. „Veď to tam zotrvalo pár minút, no keď som sa vrátil s vrátil s kamerou, aby som to dôkladne nasnímal a zdokumentoval, tak to tam už nebolo. Nuž to, že to tam skutočne nebolo, to ti presne nepoviem, len to už nebolo vidieť, husté mraky za tú chvíľu zaclonili oblohu.“
„Dobre, vzdávam sa. Tak si bol svedkom toho, že nad domom oproti tomu nášmu, kde bývame, letelo, či vznášalo sa UFO a máš na to aj nafotený dôkaz.“ Rezignovane som skonštatoval. Sused sa opäť zhostil slova. „Aha, veď túto fotku nemôže nikto spochybniť. Nejde tu o nejakú podvrhnutú senzáciu. Asi vieš, že sú aj takí ľudia, ktorí UFO priam vyhľadávajú a ani za svet ho nemôžu nájsť, tak sa s nimi skontaktujem a pošlem im fotku nech sa potešia a celú vec zanalyzujú. Nuž a možno sa dostanem aj do novín. Vieš si to vôbec predstaviť ?“ Ako to dopovedal, otočil sa na podpätku a už ho nebolo. UFO sem, UFO tam, na mňa už doľahla únava, tak som si išiel ľahnúť a vyspať sa.
Celý nasledujúci deň som prežil tak, akoby sa v ten večer, či tú noc nič neudialo. Prešiel celý deň a začalo sa stmievať. S mojím školopovinným synom sme už boli po večeri, tak sme sa rozhodli, že sa pôjdeme na pár minút prejsť von, aby nám lepšie vytrávilo a dobre spalo. Bol jasný večer, nikde ani mráčika. Išli sme po chodníku, okolo domu, pod oknami suseda, ktorý bol svedkom návštevy UFO na našej Zemi, keď tu zrazu na mňa môj syn zakričí. „Aha oco, UFO!“ Priamo tam nad tým domom a ukázal prstom na protiľahlú bytovku. Mal pravdu, tesne nad strechou domu bol jasný objekt. „Tak oco vyber mobil a tiež to odfoť, aby nielen sused, ale aj my sme mali zdokumentovanú mimozemskú kozmickú loď.“ Pozrel som prekvapene hore na miesto, na ktoré syn s nadšením ukazoval rukou. V tom momente sme však obaja svorne vybuchli smiechom. Na oblohe svietil skutočne krásny objekt. Bol to Mesiac. Mesiac, ktorý bol odetý do svojho jemného, ale pritom jasného zamatovo-zlatého, áno až magického závoja.

© Rastislav Kalafut

——————————-
PS:
Kvôli čomu som napísal tento možno trošku úsmevný, či trošku detský, alebo z pohľadu iného, banálny príbeh ? Nuž, azda aj kvôli určitému odľahčeniu nastoľovaných tém … (v ich spätnej retrospektíve). Teda aj kvôli tomu, že slovenský občan, čitateľ je už mnoho ráz skutočne unavený z politiky, či politikárčenia, filozofie, či filozofovania v slovenských médiách vrátane blogov (článkov) v tejto rubrike, ktoré niekedy viac, inokedy menej vystihujú tému, ktorá rezonuje spoločnosťou, či výlučne len tou našou mysľou. Nehovoriac o tzv. reakciách mnoho ráz skutočne úbohých a až dekadentne plytkých, či z „bon“- motov niektorých tzv. Nikov – pseudonymných autorov – určite však nie všetkých … (či v niektorých prípadoch celých autorských zoskupení, ktoré v singulári vystupujú ako jedna osoba, ktorá-(í) sa snaží-(ia), áno bohužiaľ aj úbohým, hrubo invektívnym spôsobom znevážiť všetko to, čo sa ich chlebodarcom, či aj im osobne akosi nehodí, … aj cez vyjadrovanie „názoru“ cez povestné „stupid, poison pen“ ))-:, a tak aj takýmto vtieravým spôsobom sa snažia ovplyvňovať čitateľa a za každú cenu negovať to, čo niekto iný vyjadril vo svojom neporovnateľne rozsiahlejšom, lucídnejšom a koherentnejšom príspevku) …
Vážení nebolo by azda lepšie, ak by sme sa skutočne v tomto našom reálne krátkom živote nebrali mnohokrát akosi až tak príliš vážne (a to ako seba, tak ani tých druhých … ((-: ), veď je to na škodu nás všetkých …
———————————
NEMALI BY SME SA ZAMYSLIEŤ SNÁĎ AJ NAD SKUTOČNOSŤOU, ŽE V ŽIVOTE NIE JE NÁKAZLIVÁ LEN ZLOBA V JEJ ROZMANITÝCH PODOBÁCH, ALE DOZAISTA AJ NENAIVNÝM DOBROM SA MÔŽE KONTAMINOVAŤ SPOLOČNOSŤ, BA I CELÉ ĽUDSTVO, TAK PREČO TO NESKÚSIŤ AZDA AJ OD SEBA, VEĎ TO STOJÍ ZATO …, ALEBO SA MÝLIM …?

Ďakujem, Rastislav Kalafut