Založ si blog

XXV. Príbeh: Skutočné a fiktívne hrdinstvá. . .

Môj dedo z otcovej strany bol po skončení lesníckej školy v Liptovskom Hrádku celý svoj produktívny vek, teda až do odchodu do dôchodku lesníkom vo Vysokých Tatrách, kde po vzniku TANAP-u bol správcom celých Belianských Tatier.

Bola zima roku 1945. Dedo so svojou rodinou, teda so svojou ženou a dvoma deťmi vrátane môjho otca, bývali vtedy na samote, ďaleko od najbližšej obce. Zima v tomto roku bola mimoriadne krutá, ako silou mrazu, keď sa teplomer blížil k hodnotám – 20 °C, tak i bohatou nádielkou snehu. V ten podvečer, ak sa chcel dostať niekto k horárni, musel sa aj do pol pása brodiť v hlbokom snehu. Prechod cez takúto bariérovú snehovú perinu bol o to ťažší, že dul silný severák. Za takéhoto počasia aj keď sa niekto prebrodil do lesovne, stopy, ktoré ostali za ním vietor zafúkal za pár minút, akoby tam ani nikto nešiel. Starý otec sedel doma spolu so svojou rodinou v centrálnej miestnosti horárne, kde bolo najteplejšie. V strede miestnosti bola veľká pec a v nej naložené množstvo dreva, tak že vrchná plotňa, na ktorej sa varievalo bola od teploty až do červena rozžeravená. Dedo si vybavoval svoju lesnícku administratívu, moja babka držala v rukách ihlice na štrikovanie. Plietla teplý sveter, ktorý bol v takýchto drsných tatranských podmienkach ako dnešné termoprádlo. Deti, teda môj otec čítal pri zažatej petrolejovej lampe knižku a moja teta, jeho vtedy ešte malá sestrička, sa hrala s handrovou bábikou. Zrazu niekto prudko zabúchal na dvere. Všetci boli prekvapení, kto to v takomto nečase môže „zablúdiť“ do týchto končín. Dedo bol dosť obozretný a vždy mal na bezpečnom mieste uloženú nabitú svoju dupľovku a v zásuvkovej komode tiež k streľbe pripravenú nábojmi plne napáskovanú pištoľ, ktorú nosil zo sebou vždy do lesa, pre každý prípad. Bola to vlastne rezervná, obranná zbraň k rýchlemu použitiu, nakoľko v chotári sa objavovali aj medvede, či dalo sa naďabiť aj na zákerného pytliaka. Nehovoriac o tom, že svet, teda aj Slovenská republika, teda vtedajší Slovenský štát bol vo vojnovom stave. Dedo aj napriek neočakávanej návšteve nebojácne otvoril dvere. V prvom momente ho ovalil prudký severák, ktorý ho na okamih oslepil snehovou krútňavou. Vzápätí uvidel troch mužov so samopalmi na pleciach. Štvrtého nebolo ani vidieť, nakoľko jeden ktorého bolo vidieť v popredí ho mal preveseného cez plecia, tak aby ho mohol ťahať za sebou. Chlapi vstúpili do teplej chyže. Boli to partizáni. Traja slovenský a štvrtý, ktorého doslova dotiahli za sebou bol Rus. Ruský vojak, či skôr partizán nebol v najlepšom zdravotnom stave. Vlastne neprebehla ani nijaká uvítacia reč, či možnosť predstaviť sa pred prahom domu. Dedo im len gestom naznačil aby rýchlo prišli do vnútra a zabuchol za nimi dvere. Dedo sa ani nepýtal, kto sú, čo chcú. Takéto otázky boli bezpredmetné. Chlapi boli uzimení a hladní. Starí rodičia im umiestnili stoličky, ktoré zobrali spoza jedálenského stola okolo piecky. Raneného ruského partizána položili na váľandu, ktorá sa nachádzala v miestnosti. Horúci čaj bol v pohotovosti, tak im babka všetkým naliala do hrnčekov a dedo, vytiahol skryté rezervy pálenky ešte od vianočných sviatkov, aby sa chlapom rýchlejšie rozprúdila krv v žilách. Čo by to bol za lesníka, keby doma nemal slaninu, klobásy a chlieb. Chlapi mlčali a do prestretého jedla sa pustili, akoby nejedli celý týždeň, ktohovie, kedy mali v ústach takéto dobroty, dobroty, ktoré les ani zemlianka veru neposkytuje. Babka sa medzitým pozrela na nohu zraneného ruského partizána. Jednalo sa o staršiu strelnú ranu, ktorá začínala hnisať. V tej chvíli to nebolo nič vážne, ale muselo to byť veľmi bolestivé. Bolo treba ranu vyčistiť, vydezinfikovať a zaviazať do čistého kusa plátna. Tak aj spravila. Od nečakaného príchodu prešli možno dve hodiny. Chlapi nabrali síl. Aj ruský partizán sa cítil oveľa lepšie. Vyčíňajúci severák spolu so snežením postupne ustával. Už z oblohy len sem tam padla nejaká snehová vločka. Bola dobrá viditeľnosť. V tom jeden z partizánov zakričal. „Ide sem nemecká vojenská patrola.“ Starý otec sa pozrel von cez okno. Skutočne. Asi dvesto metrov od horárne na čistinke videl dvoch nemeckých vojakov brodiť sa snehom. Ich ťarbavý pohyb spôsobený riadnou nádielkou snehu a vzdialenosť zhruba dvesto metrov umožňovala dosť dlhý čas na to, aby sa partizáni skryli na pôjde a prestreté ešte nedojedené jedlo a riad, ktorý po nich ostal bol uprataný. Vzhľadom na to, že sa jednalo o oblasť Slovenska, kde žila aj početná nemecká enkláva, Slováci, teda aj moji starí rodičia vedeli hovoriť plynulou hovorovou nemčinou. Nemeckí vojaci zaklopali na okenné sklo. Dedo ich pozval dnu. Boli to dvaja inteligentní chlapi, ktorí boli nútení nastúpiť do armády Bundeswehru, opustiť svoje rodiny,  domovinu a „potulovať“ sa cudzou krajinou a tváriť sa akoby im patrila.   Starí rodičia ich usadili k stolu, kde pred malou chvíľou sedeli partizáni. Dedo im dal tiež horúci čaj, nalial za štamperlík špiritusu. Babka ani dedo nemohli dať na sebe znať, že situácia v centrálnej chyži horárne je viac ako dusná. Nemeckí vojaci neboli nijako militantne naladení, opak bol pravdou. Keď sa rozhovorili nadávali na celú sprepadenú vojnu a následky, ktoré za sebou zanechávala na oboch bojujúcich stranách. Jeden z vojakov siahol do svojej náprsnej tašky z ktorej vytiahol fotku svojej rodiny tak , aby ju ukázal starým rodičom. Pri pohľade na fotografiu sa mu začervenali oči a vzápätí od dojatia na to, že musí byť ďaleko od nich aj vykotúľala slza, ktorú si vzápätí utrel z líca, aby to nevyzeralo príliš sentimentálne, babsky. Napätie v miestnosti sa dalo z pohľadu mojich starých rodičov krájať. Čo i len pomyslenie, že by nemeckí vojaci počuli nejaký zvuk z pôjdu, mohla nasledovať masakra. Nie preto, že by oni sami mali záujem strieľať a zabíjať, ale preto, že sami mali strach o svoje životy a v takej chvíli sa nedá vyjednávať, ale nastáva okamih, kto z koho. Aj partizáni v prípade prestrelky, ktorej hnacou silou by bol predovšetkým strach, by boli nemeckých vojakov streľbou z automatických zbraní určite „spacifikovali“. Asi len málokto si vie predstaviť, aké následky by mohol mať tento incident pre celú rodinu môjho deda. Chvála bohu nemecká hliadka sa v dedovej horárni zdržala len asi pol hodinu, akurát toľko, aby sa zahriali a nabrali novú energiu. Partizáni v zostave v akej prišli pobudli v lesovni ešte ďalšie dva, či tri dni, teda taký čas, pokiaľ ruský partizán nebol schopný sa postaviť na zranenú nohu a odísť po svojich. Po vojne dedo obrdžal dva listy. Jeden z Ruska od ruského partizána, vlastne vojaka – dôstojníka sovietskej armády, ktorý mal za úlohu výcvik našich slovenských partizánov pre vojenské operácie a druhý od slovenského partizána, teraz už civilného občana, v ktorých sa mojim starým rodičom poďakovali za poskytnutie pomoci a prístrešia v tých osudných dňoch.

Po vojne, keď pominula všetka tá hrôza a utrpenie začalo vychádzať najavo, kto a kedy sa zapojil do odboja. Mnoho ráz počas II. svetovej vojny to boli skutočné hrdinské činy našich slovenských občanov, ktorí nasadzovali vlastný krk, aby zachránili životy iných.

Keď bolo po všetkom, ľudia, ktorí pomáhali v odboji mali od novovzniknutého štátu značné výhody. Nie málo skutočne odvážnych ľudí, ktorí preukázali nefalošný heroizmus pri porazení fašizmu si tieto výhody aj uplatnilo a poberali ich zaslúžene počas celého zvyšku svojho života.

Boli však aj takí, ktorí keď išlo do tuhého zaliezli pod maminu , či manželkinu sukňu. Zaliezli do dier ako myši pred búrkou tak, aby im ani fúz nezmokol. Akonáhle sa však začali účastníkom odboja udeľovať výhody, nie málo z nich ako prví začali zháňať fiktívnych svedkov aby potvrdili, ako pomáhali v odboji. Veľmi rezko naťahovali dlaň za výhodami, nárokovali si ich ako za satisfakciu za ich údajnú „statočnosť.“

Apropo, kladiem si otázku: „Nie je to náhodou nadčasový fenomén, ktorý je vlastný niektorým jedincom, hochštaplerom, či bezohľadným profitérom, ktorí existujú v každej dobe a režime, nevynímajúc ani dnešné časy?“

Spomínaný prípad pomoci partizánom nebol vonkoncom jediným v prípade mojich starých rodičov. Bol však mimoriadne nebezpečný, až krkolomný, a preto o ňom aj píšem.

Aj keď deda príbuzní a známi, ktorí vedeli o jeho pomoci pri odboji nabádali, aby sa prihlásil k týmto činom a uplatnil si výhody, ktoré by mu z toho opodstatnene plynuli, nikdy tak nespravil. Na takéto oprávnené nahováranie odpovedal veľmi stroho a s úplnou samozrejmosťou: „O akých zásluhách tu vlastne hovoríte ? Veď som človek, a v takýchto chvíľach nekalkulujem, teda tobôž nie potom, keď je už po všetkom. Veď to bola jednoducho moja prozaická ľudská povinnosť, teda vonkoncom nič mimoriadne.“

© K.R.

 

PS: Predošlé príbehy, I. – XXII. viď link:

http://kalafut7rastislav.blog.pravda.sk/2014/09/22/uvodne-slovo-a-i-pribeh-hodiniek/

 

Ty obyčajná „krysa“ ! . . .

23.08.2017

Perex: Nie, nejedná sa o akýsi „diktafónový záznam“, ale tento rozhovor sa jednoducho nedal prepočuť a nezapamätať... V električke som cestoval úplne sám. Pred bratislavským Trnavským viac »

Podporujte stranu „XY“, ak však budete potrebovať pomôcť Vy, vykašlú sa na Vás

03.08.2017

Po oslovení spolupracovníkom sa stal členom politickej strany XY. Veď prečo nepomôcť uzrieť svetlo sveta dobrej veci, pekným ideám. Veď ich politický program nemal žiadnu výraznú chybu – viac »

Nemecký motor Európy jazdí na pohon z iných krajín EU a Slovensko vo víre dejín . . .

31.07.2017

Nemecko ako iniciátor a hlavný aktér II. svetovej vojny, strojca nevinných obetí, krajina, ktorá vtiahla do plameňov a šialenstva tej doby celý vtedajší svet. Krajina, ktorá bola vtedajšími viac »

trump, lavrov, usa

Lavrovovi sa Trumpov prejav páčil, hnevá sa skôr na Obamu

20.09.2017 22:59

Šéf ruskej diplomacie vidí v Trumpovej administratíve "zodpovedných ľudí".

Katalánsko, Artur Mas

V Katalánsku sa zatýkalo, na protest demonštrujú tisíce ľudí

20.09.2017 22:19

Polícia sa snaží zabrániť výtržnostiam.

donald trump

Trump sa už vo veci dohody s Iránom rozhodol, ale nechce povedať ako

20.09.2017 20:33

Trump už v stredu dohodu s Iránom označil za hanbu Spojených štátov a jednu z najhorších medzinárodných zmlúv, aké boli kedy uzatvorené.

Merkelová

Na nemecké voľby nikto neútočí, podľa ministra vnútra to možno ešte len príde

20.09.2017 19:41

Nevidíme, že by Putin zasahoval do nemeckej predvolebnej kampane, čuduje sa minister vnútra de Maiziére.

Kalafut Rastislav

Štatistiky blogu

Počet článkov: 35
Celková čítanosť: 298957x
Priemerná čítanosť článkov: 8542x

Autor blogu

Kategórie