PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

S Máriom sme sa poznali asi od našich pätnástich rokov. Býval spolu s rodičmi, v bytovom dome neďaleko od môjho bydliska. Delila nás od seba vlastne len jedna z rušnejších bratislavských ciest, vzdušnou čiarou necelý kilometer. Zo začiatku sme sa stretávali sporadicky. Intenzívnejšie sme nadviazali osobné kontakty prostredníctvom športu. Obaja sme boli dosť dobre fyzicky stavaní, a to nám dávalo predpoklad venovať sa silovým a podružne bojovým športom. Bol to skutočný kamarát so všetkými vlastnosťami čo k tomu patria. Diskrétny, spoľahlivý, vždy ochotný pomôcť. Pre náš kamarátsky vzťah platilo to vševravné latinské príslovie: „Bona pacta boni amici“ – „Dobré “vzťahy“ robia dobrých priateľov.“ Mnoho litrov potu sme obaja nechávali hlavne v posilňovni pri tvrdých tréningoch. Neboli sme typický tandem, nakoľko sme obaja patrili do veľkej rodiny športovcov, takých borcov, ktorí cítili a prejavovali vzájomnú spolupatričnosť v dobrom i v zlom. Centrom nášho stretávania bola hlavne telocvičňa počas tréningov. Za socializmu asi najlepšie vybavená posilňovňa na Slovensku, ktorá patrila jednej z telovýchovných jednôt združených v Slovenskému zväzu telovýchovy a športu. Dnes takéto zariadenie patria viac-menej do komerčnej sféry, pod názvom fitness centrá. Ešte niekoľko rokov po novembri 1989 v telovýchove nebolo cítiť takú silnú komerciu, ako je tomu dnes, a to bolo fajn. Aj keď telocvičňa bola zameraná na výkonnostnú kulturistiku a silový trojboj, schádzali sa tam aj chalani z prostredia výkonnostného karate, každý z nich držiteľ čiernych pásov a zápasenia. Bola to relatívne početná skupina chalanov od 20 do 35 rokov, ktorí sa navzájom dobre poznali. Je paradoxné, že voči silovým a bojovým športom panovali predsudky, že sa im venujú výlučne ľudia s nižším vzdelaním. Viac-menej všetci športovci však mali maturitu, alebo boli nositeľmi titulov Ing, či Dr. v rôznych oblastiach,  V lete, keď sme si dopriali v horúcich slnečných dňoch oddych od aktívneho športu, chodili sme pravidelne relaxovať na známe jazerá Zlaté Piesky, kde sme mali už vyárendovaný „náš“ bufet. Stretával sa tam Klub 45. Čo to znamenalo ? Bolo to príznačné pomenovanie parťákov z oblasti športu, ktorý mali objem paží, biceps – triceps plus mínus 45 centimetrov. Nie, nebolo to ešte obdobie proteínových práškov, či dopingovej chémie, ktorá nejedného športovca, ktorý bol na športovom Olympe, alebo mal ambíciu sa tam dostať, pohltilo do svojich osídiel. V horúcich dňoch sme si už mohli dopriať dve – tri pivá, ktoré sme familiárne volali orosené bévitamínové kvapôčky. Nikto z nás však k alkoholu akosi permanentne neinklinoval. Vrátim sa však ku kamarátovi Majovi. Svetlo si pamätám, keď som bol na tréningu a on sa zrazu zjavil v telocvični v obleku a kravate. Nebolo to jeho všedné oblečenie. V gala oblečení sa mi jevil trošku smiešne, nakoľko nebýva zvykom, že spod saka a nohavíc sa prediera mohutne vybudované svalstvo. Nie čudo, veď Majo cvičil pravidelne, a to už nejaký ten rok. Následne nám slávnostne oznámil, že úspešne zmaturoval, na samé jednotky. Keď sme dotrénovali, vytiahol z veľkej brašne kvalitný sekt s elegantnými pohárikmi na šampanské a vystrojil nám hoc improvizovanú, ale o to lepšiu oslavu. Majo bol vášnivým rybárom. Keby ho človek zháňal v rybárskej sezóne a nemohol ho nájsť doma, či v telocvični, určite by sa s ním mohol stretnúť pri jednom z troch jazier, ktoré s obľubou navštevoval s rybárskym prútom v rukách. Veľa srandy sme spolu zažili aj na podujatiach, kde sme si privyrábali ako biletári, vyhadzovači, keď si nás organizátori objednávali spolu s inými chalanmi, aby sa akcia, ktorú organizovali sa náhodou nevymkla spod kontroly.

Majo pracoval od skončenia školy súvisle skoro dvadsaťpäť rokov u tej istej firmy. Bola to jedná veľká akciovka, ktorá aj napriek transformácii ekonomiky ostala ako strategický podnik v štátnych rukách. Svoju profesiu vykonával mimoriadne zodpovedne s pofesionálnou erudíciou v danej oblasti. Nikdy sa na neho nemohol nikto ani nahnevať, nakoľko všetko vyriešil s úsmevom, a keď sa ináč nedalo, radšej sa vzdialil, ako by mal ísť do slovnej konfrontácie . Majo nebol nikdy štréber, či kariérista. Praktiky ako je vtierať sa niekomu do priazne, pochlebovať, či nebodaj intrigovať, čo je v dnešných časoch dosť výrazne v kurze, mu boli úplne cudzie. Nikdy sa o nikom nevyjadroval v negatívnom zmysle slova, aj keby si to dotyčný zaslúžil, nebolo mu to vlastné. Aj napriek tomu za ten čas, čo pracoval vo firme postupne kariérne postupoval, a to bez akéhokoľvek povýšeneckého postoja k podriadeným. Bol vo veku, keď sa dekáda života poslednýkrát končí príponou – dsať. V podniku, v ktorom pracoval dlhé roky nastali organizačné zmeny. Prišiel o prácu. Veľmi ťažko to znášal. Akosi nemohol pochopiť logiku, či skôr nelogičnosť novej doby. Kúpil si malého psíka. Chodil s ním na prechádzky. Bol ženatý, mal dve vydarené deti, ktoré už boli dospelé. Po čase odmlky, každý sme mali už vlastné rodiny, s ktorými prišli aj iné povinnosti, som stretol Maja v parku. Hodili sme reč. Zaspomínali sme si na „staré“ dobré časy plné zážitkov. Zrazu Majo zmenil tému. Viem, že mi dôveroval a vedel o mojej nekompromisnej diskrétnosti. „Vieš našiel som si brigádu, na preklenutie. Nie je to nič moc, ale ja nie som náročný, veď ma poznáš. Problém tkvie však v niečom inom. Keď idem do práce cestou musím prejsť pešo cez most, pod ktorým vedie železnica. Keď však prídem k mostu, to by si nechápal, zvýši sa mi pulz, začnem sa potiť, a chveje sa mi žalúdok. V takomto stave ten most nemôžem prejsť, aj keď je to len takých 50 – 70 metrov. To je sila, Rasťo, ale ja som prišiel na jedno neštandardné riešenie. Pred mostom je zastávka. Autobus tam však premáva zhruba v hodinových intervaloch. Tak si počkám na autobus a túto psychickú bariéru do práce a následne späť takto bez problémov prekonávam. Nie je to ale riešenie aby si človek kvôli tomu, aby sa dostal do roboty, tam a späť namiesto preklenutia maximálne 70 metrov musel predĺžiť čas o minimálne dve hodiny, a to, deň, čo deň. Na dôvažok som sa začal až extrémne strániť ľudí, väčšinu času trávim doma. Keď som o tom hovoril mojej žene, tak tá zareagovala jednoznačne a nekompromisne. „Ty fakt nie si normálny.“ Ešte raz som sa jej snažil nejaké veci vysvetliť v tejto súvislosti, ale odpovedala mi: „Ja som Ti už povedala, že Ti šibe, čo chceš odo mňa ešte viac počuť?“ Odvtedy som bol ticho ako kapor, na túto tému sa u nás v domácnosti už nerozprávalo. Čo si o tom myslíš ty, Rasťo ?“

„Podľa mňa je to určite nepríjemné, ale aj prozaické zároveň. Dostal si fóbiu, ktorých existuje neúrekom. Tie viac pochopiteľné sú strach z pavúkov, či myší, a to hlavne u žien, nuž berie sa to ako samozrejmosť. Veľa sa otvorene hovorí napríklad o takzvanej klaustrofóbii, teda nepríjemnom pocite z uzatvorených a stiesnených priestorov. A ako to u Teba vzniklo ? To tiež je podľa mňa dosť ľahko vysvetliteľné, Majo, ty si musel prežiť určitý stres, traumu. Nie, že by na teba niekto spravil bu bu bu, a ty si dal do gatí, to nehrozí, ale zažil si dlhodobú psychickú nepohodu, stres, a toto je následok, pričom spúšťačom problému mohla byť práve nečakaná strata zamestnania. Strata určitých istôt, o ktoré si sa v živote opieral a bral ich za samozrejmosť, aj keď si si to dovtedy neuvedomoval. A tým sa začínajú úzkostno-depresívne stavy, ktoré vedú k týmto fóbiám, strachom, hoci aj pre druhých ľudí iracionálnym. Aj keď sa nerád odvolávam na čísla a štatistiky, ale v tomto prípade spravím výnimku. Práve s úzkostno – depresívnymi stavmi má v USA problém, vraj viac než 30 percent populácie.“ Majo prikývol hlavou a pokračoval: „Jasné Rasťo, rozumiem, tiež som už o tom niečo počul. Dáva to logiku. Hektika, stres, nezdravá konkurencia, existenčné problémy, niet divu, že aj v našich podmienkach ohromne narastá počet takýchto prípadov. Veď väčšina ľudí dnešnej doby má iba jedinú istotu, že sú denno-denne obklopený a konfrontovaní s neistotou, ale o tom už ani netreba hovoriť….“ Jedným dychom dodal: „Ja som však už na tú moju situáciu vyzrel. Vieš ako? Jednoducho ! Nosím pri sebe ploskáčku, a keď mám zvládnuť tú komédiu s tým mostom, tak si jednoducho uhnem, a tak prekonám strach. Presne tak ako keď má niekto trému a dá si jednu, dve štamperlíky na guráž“. Nedalo mi nepoznamenať:. „Majo, OK, keby to bolo sporadicky, tak to možno aj beriem, ale keď si na to zvykneš, môžeš sa stať závislým na alkohole, a tak sa môžeš pri relatívnom uspokojení, že máš na niečo recept, či skôr barličku dostať ešte do väčšej šlamastiky. Veď sa nenadarmo hovorí, že problémy vedia v alkohole najlepšie plávať. Podľa mňa by si mal skôr navštíviť lekára.“

„Ty si myslíš, že by som mal ísť k nejakému psychológovi, či psychiatrovi ? Neblázni … Nuž, tak Ti ďakujem za takúto radu. Veď mnoho z nich sú diplomovaní cvoci, ktorí sa už stratili v labyrinte svojej profesie a rôznych fantazmagórnych teóriách. Najhoršie však je, keď je to lekár, alebo psychológ, ktorý išiel študovať tento odbor z dôvodu, že sám mal v živote väčšie problémy ako jeho klient, poprípade to bol zakomplexovaný človek a svoje mindráky si kompenzuje na druhých, na tých ktorí sa na  „expertov“ tohto formátu obrátia o radu, či pomoc, a keď sa člotakému dostane človek do rúk, tak zbohom a amen….“.

„Majo, možno máš pravdu, tiež som o tom niečo počul… Ale na druhej strane, aj keby to bola pravda, tak neverím, že medzi nimi nenájdeš normálneho človeka a k tomu aj fakt dobrého odborníka, ktorý ti bude rozumieť a vedieť aj poradiť a pomôcť a s odstupom času sa už len budeš nad všetkým smiať.“

„Rasťo, možno na tom čosi bude, niečo vyskúšam. Nech sa ti darí.“ „Aj tebe“. Tak sme sa rozišli. Majo sa odsťahoval nevedno kam a kontakt som na neho nemal. S odstupom času som stretol kamaráta z pôvodnej športovej partie. Obaja sme boli radi, že sme sa po dlhšom čase opäť videli. Kamarát nečakal na voľnú debatu, mali sme si určite čo povedať, ale začal priamo: „Vieš čo sa stalo !?

„Vôbec neviem na čo narážaš. Čo také ?“

„Zomrel Majo.“ „Čože !?“ Bol som ako obarený. Zavládla chvíľka ticha, kým som sa spamätal z tejto viac ako smutnej informácie. „Pre boha, a čo sa mu stalo ? Kamarát pokračoval: „Vieš Majo bol dlhodobo nezamestnaný, akosi sa mu veci vymkli z rúk. Vlastne pokiaľ viem mal aj lukratívne ponuky. Vymáhanie pohľadávok. Podľa neho to však bola špinavá robota… Vraj by radšej reálne kydal hnoj,  to by bola čistejšia práca ako zarobiť peniaze, no nebolo kde. Začal teda popíjať, dosť veľa a pravidelne. Ja som ho stretával relatívne často, stále z neho bolo cítiť alkohol. Prišlo mu zle, dostal záchvat, urputné bolestí v bruchu. Chytil nejakú vnútornú infekciu, podráždil si pečeň, ktorá bola z alkoholu už dosť oslabená a behom mesiaca zo 120 kilového chlapiska ostala iba kosť a koža. V sobotu bude mať Majo pohreb, v krematóriu. Prídeš ?“

„Že váhaš. Veď to bol fantastický človek, ktorý mal nielen veľké svaly a adekvátnu silu, ale hlavne veľké srdce, dušu, čo som poznal veľmi dobre a dôverne.“

V deň poslednej rozlúčky som vošiel do obradnej siene, kde bola položená truhla na katafalku. Na stojane bola jeho fotka, ktorá ho vystihovala asi najvernejšie. Žoviálny výraz tváre s úsmevom na perách. Reč, ktorú mal ceremoniér som vlastne ani nevnímal. Mysľou mi prebiehali sekvencie zo života, situácie, ktoré sme spolu prežili. Z reproduktorov znela hudba, ktorú mal rád. Posledná skladba bola jeho naobľúbenejšiou. Pamätám si, že práve táto skladby hrala v tých chvíľach, keď pózoval na súťaži v kulturistike, kde obsadil vzhľadom na veľkú konkurenciu veľmi pekné tretie miesto a bol dekorovaný bronzovou medailou. Bola to hudba s kultového filmu 80 – tych rokov Rambo – „Count down“, „Odpočítavanie“ tak, ako tomu býva v boxeristickom ringu, v okamihu, keď je boxerista knokautovaný, leží na podlahe a hlavný rozhodca počíta od jedna do desať, ako poslednú časovú šancu pre boxéra, aby sa za tú chvíľu opäť mohol postavil na nohy a tak sa dostal späť do ringu a mohol ďalej pokračovať v zápase. Skoro všetci prítomní kamoši z vtedajšej športovej partie, prevažne Majoví rovesníci, sme počas tejto skladby pociťovali to isté. Vonkajším prejavom nášho psychického rozpoloženia v tomto okamihu boli naše lesknúce sa oči, u niektorých aj vreckovka v ruke, aby sa im slza neskotúľala svojvoľne po líci. Katafalk sa postupne začal spúšťať do žiaroviska, aby oheň v relatívnom krátkom okamihu spravil to, čo by matičke zemi trvalo niekoľko rokov. Vyšli sme von, nikomu nebolo do rečí, len sme svorne skonštatovali. „Bol super chalan…“ … Zničila ho táto nekompromisná doba, éra, ktorá v mnohých prípadoch patrí výlučne necitným predátorom, či hyenám a supom. Nuž, chýbali mu zvieracie pudy, bol až príliš ľudský. Vonku, pri urnovom poli som sa, ešte raz obzrel na budovu krematória. Z vysokého komína stúpal sivobiely dym stále vyššie a vyššie. V tento slnečný jesenný deň babieho leta bola obloha úplne jasná a blankytne modrá. Práve takéto dni mal Majo najradšej. Na krásnej bezobláčkovej oblohe nebeskej farby sa dvýhajúci dym rozplýval až sa nakoniec strácal kdesi vo výšinách. V duchu som si povedal: „Majo, nie Zbohom, ale Dovidenia…“

Majo sa tak stal jednou z nespočetných obetí nie kapitalizmu, ale jej vulgárnej formy, pod taktovkou nekompromisného súkolesia ostrých ozubených kolies molochu postaveného na reálnom studenom materializme, skrývajúceho sa pod kategóriou trhu a tovarovo-peňažných vzťahov, ktoré hierarchicky prerástli ľudské hodnoty a ženú doposiaľ ľudské bytosti do sociopatickej mizérie, a to je zlé, veľmi zlé …

© R.Kalafut