Založ si blog

Príbeh XXX. : Emigračné reminiscencie, rozdielne od tých dnešných.

Bolo to po novembri 1989, „Nežnej revolúcii,. “Železná opona“, ktorá oddeľovala Západný a Východný blok, dve úplne odlišné ideológie bola po 44 rokoch odstránená. Emigranti, ktorí boli nútení alebo chceli dobrovoľne opustiť vtedajší tábor komunistickej spoločnosti sa postupne vracali domov, niektorí na návštevu iní aj natrvalo. Tak to bolo aj s Jozefom, ktorý odišiel do exilu koncom leta 1968, pre vtedajšie Československo v pohnutých časoch. Bol to niekdajší sused mojich rodičov, a tak sa po dlhých rokoch pri jeho návrate, či skôr návšteve zastavil na kus reči aj u nich. Pri fľaške červeného vína na uvítanie a kávičke im vyrozprával svoj životný príbeh.

„V 68. roku som druhým rokom študoval medicínu. Mal som plnú hlavu ideálov. Nuž mladosť a snívanie s tým spojené je pekné až kým človek nenarazí na tvrdú realitu života. V noci z dvadsiateho na dvadsiatehoprvého augusta v 68. som sa zobudil na silný hukot, ktorý prichádzal zvonku. Po chvíli som sa zorientoval, že je to zvuk silných leteckých motorov, ktorý vytváral natoľko mohutný hukot, že okenné sklenené tabule sa chveli ako membrána na naplno pustených zvukových reproduktoroch. Okamžite som si pustil tranzistorové rádio, z ktorého sa zrazu ozvalo niečo v tomto duchu: „Občania Československej socialistickej republiky, máme pre vás mimoriadne dôležitú správu, nevypínajte svoje prijímače a pozorne počúvajte ! Vojská Varšavskej zmluvy, Ruska, Východného Nemecka, Poľska, Maďarska, Bulharska … prekročili naše hranice … Neklaďte odpor, zachovajte pokoj a rozvahu …“ Tieto výzvy sa v rôznych obmenách opakovali dookola, ako na obohratej platni. Hoc to boli len správy z rádia, na mňa to zapôsobilo, akoby som dostal silnú ranu päsťou medzi oči. Bol som z toho ako omráčený. Vzápätí do mňa vstúpil hnev, nepokoj, nevedel som si to celé akosi logicky vysvetliť a veľmi ťažko sa mi v hlave formulovali jasné a skonsolidované myšlienky. Do rána som už len chodil bezhlavo po byte, sem a tam. Bol som mimoriadne rozrušený. Zrýchlený tlkot srdca som cítil až v ušných bubienkoch. Hneď keď už bolo vonku vidno, narýchlo som sa obliekol, aby som sa išiel pozrieť do ulíc, čo sa to vlastne vonku deje. Ľudia dosť chaoticky pobehovali, Hromžili, nadávali, museli si filtrovať svoj hnev. Pred obchodom už bol dlhý rad ľudí, ktorí si išli spraviť nákup, či skôr mobilizačné rezervy. Do obchodu ich predavači púšťali po desiatich, aby zo zmätku a strachu nevzniklo ešte väčšie napätie, ktoré by mohlo vyústiť až do násilia a rabovania. Od ľudí zo sídliska som sa už nič nového nedozvedel,

ibaže Československo je obsadené vtedy spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy, ktoré sa sem cez noc dovalili v ohromnom množstve preto, aby zabránili kontrarevolúcii, ktorá sa vraj chystá v Československu. Aby som sa o celej situácii dozvedel viac, vybral som sa do stredu mesta. Videl som ulice zapratané ťažkou bojovou technikou s drvivou prevahou tankov. Pochytila ma obrovská zlosť, ktorú som v sebe nemohol racionálne potlačiť, či spracovať. Bol to pocit bezmocnosti, ktorý sa vo mne nakumuloval z toho, čo sa okolo mňa dialo, s tým, aké ideáli som nosil vo svojom vnútri možno ešte pred pár hodinami. Nič rozumnejšie mi nenapadlo, než chytiť kamennú kocku a celé to moje psychické rozpoloženie, frustráciu som vložil akosi podvedome práve do nej, tak aby som sa zbavil tej bezmocnosti, ktorá ma vnútorne zvierala ako silná železná obruč. Napriahol som ruku a kus opracovanej žuly som hodil smerom na ruský tank, od ktorého som bol vzdialený zhruba necelých tridsať metrov. Vlastne som do tej oceľovej opachy ani netrafil, takže som tanku nepoškriabal ani farbu. Osádka si tento akt mojej zlosti musela všimnúť a vyhodnotila to ako nepriateľské gesto. Strelec tanku pootočil vežu, čím sa kanón tanku T 55 otočil smerom ku mne a hlúčik ľudí, pri ktorých som v ten okamih stál. Zrazu som začul silný rachot. Zaľahlo mi v ušiach a intuitívne som si v tom momente čupol. V tej chvíli už na mňa začali dopadávať črepiny z fasády budovy, pri ktorej som stál. Bol to výsledok vystrelených projektilov, krátkej dávky z guľometu, ktorý spustil asi veliteľ tanku. Mal som šťastie, že to bola len výstražná streľba, teda neverbálny odkaz ruských vojakov, ktorí sedeli vo vnútri: „Tak takto sa ku nám už viac krát nesprávaj.“ Hneď som pochopil, k akej masakre mohlo dôjsť, a že som vystavil životunebezpečnej situácii nielen seba, ale aj tých ľudí, ktorí stáli okolo mňa. Veď stačilo len málo, aby hlaveň guľometu mierila o čosi nižšie a mnohí z nás by prišli o svoje životy. Nebudem to zľahčovať, dosť som sa naľakal. Aj ľudia, ktorí dovtedy postávali okolo mňa sa rozutekali. Ja som sa tiež pustil do behu. Po ceste boli tanky. Niektoré mali zatvorené poklopy, akoby ignorovali, čo sa deje na uliciach okolo nich, či nechceli priamo na vlastné oči vidieť realitu, či reakciu na ich nečakaný príchod a celú scenériu diania sledovali výlučne z priezorov optiky obrnencov. Boli však aj osádky tankov, ktoré v tankystických kuklách vytŕčali z otvorov na mieste veliteľa, alebo vodiča. Pri týchto vojakoch sa pristavovali ľudia a snažili sa im s plnou vehementnosťou vysvetliť celú situáciu zo svojho pohľadu. Bolo zrejmé, že vojaci mali len a len vojenské inštrukcie, aj to len rádiové. Pred operáciou však museli bezpochyby prejsť aspoň krátkym manipulačným školením, či inštruktážou, kde im bolo viac ako pravdepodobne jednoznačne povedané, že si idú brániť svoju vlasť, či skôr celý vtedajší socialistický blok pred vpádom imperialistov zo západu a ich prisluhovačov z radov niektorých zapredaných kontrarevolucionárov v Československu. Aj keď ľudia v tej dobe vedeli dosť dobre po rusky, malé debatné krúžky okolo vojakov „spojeneckých“ vojsk k ničomu neviedli. Bol to skôr prejav bezradnosti a naivity súčasne. Najskôr si v ten okamih nik z konfrontačne diskutujúcich ľudí neuvedomoval, že je to vlastne jedna mašinéria, ktorá sa správa ako jednoliata lavína, ktorú už nik a nič nezastaví.“

„Už som nevládal s dychom, tak som zmiernil tempo a zmenil beh na zrýchlenú chôdzu. Prechádzal som okolo dodnes známej, vtedy najvyššej budovy v Bratislave, obytného domu, Manderlák. Na ceste, či skôr križovatke kvílila siréna sanitky. Okolo postávalo niekoľko zvedavcov. Na zemi ležalo nehybné telo. Ležalo v kaluži krvi. Lekár práve zastavoval intenzívne krvácanie spôsobené strelnou ranou. Na chvíľu som sa aj ja akoby inštinktívne zastavil a pozrel sa na raneného. Bola to mladá žena, či skôr dievča, tak okolo dvadsiatky. Doktor spravil potrebné úkony, položili ju na nosítka a v okamihu ju šupli do sanitky a uháňali s ňou do najbližšej nemocnice. Vtedy som si ešte viac uvedomil, že podobne, ak nie horšie som pred pár minútami mohol dopadnúť aj ja sám. Po tejto skúsenosti som už nevnímal nič, čo sa okolo mňa dialo. Ani neviem ako, som doklusal domov. Tak ako som bol oblečený a obutý zvalil som sa na pohovku v obývačke a pritiahol si k sebe malý ozdobný vankúš, priložil si ho k tvári a rozplakal sa ako malý chlapec. Pôvod môjho plaču však nevyvieral z určitej detskej prozaickej infantilnosti, ale z nahromadených emócii, ktoré sa vo mne nakumulovali a práve týmto spôsobom sa z môjho vnútra predierali von. Keď som precitol a intenzívne pocity sa vo mne už utíšili, začal som rozmýšľať čo ďalej. Býval som s mamou. Ona bola práve vtedy na služobnej ceste v Košiciach. Otec nás pred časom opustil a sestra už bola na vlastných. Nič lepšie ma nenapadlo, než zavolať kamoške, s ktorou som vtedy chodil, a to nielen do školy. Poznali sme sa už od gymnázia a ohromne sme si rozumeli. Chcel som sa s ňou podeliť o pocity a myšlienky, ktoré mi vírili hlavou. Po telefóne sme sa dohodli, že príde za mnou do bytu. Aj sa tak stalo. Eva bola u nás za pár minút. Bývala len o ulicu ďalej spolu s rodičmi a mladším bratom. Veľa sme toho narozprávali. Možno to boli aj nesúrodé, či trhané myšlienky. Na jednom sme sa však jednoznačne zhodli. V Československu sme už ani jeden z nás za takýchto okolností nechceli zostať. Obaja sme mali rovných dvadsať a celý život pred sebou. Aj napriek udalostiam, ktoré zatienili väčšine ľudí vplyvom tmavého mraku okupácie pohľad na ďalší vývoj v spoločnosti, sme si vedeli vďaka nášmu veku ešte stále nasadiť na oči ružové okuliare. Tento náš pozitívny pohľad bol umocnený aj tým, že o týždeň sme mali vycestovať na zájazd do vtedajšej Juhoslávie. Doklady a potrebné náležitosti sme už mali vybavené. Nejaké devízy sme mali doma, ako ja, tak i  Eva. Narýchlo sme pre každý prípad ešte pozháňali nejakú „tvrdú menu“ navyše, zopár US dolárov, nejaké nemecké marky a rakúske šilingy, Mali sme svoj plán. Vycestovať do Juhoslávie a následne smer Rakúsko. Práve tam sme sa chceli usadiť a žiť. Dnes s odstupom času sám nechápem, kde sme vzali toľkú guráž. Najskôr to bolo podmienené veľkou dávkou našej mladíckej naivity. Namiesto priamej čiary a prechodu jedných hraníc, slovensko – rakúskych od Bratislavy, čo by kameňom dohodil sme našu cieľovú stanicu absolvovali okľukou a hranice sme museli prechádzali až trikrát. Slovensko – maďarské, maďarsko – juhoslovanské a juhoslovansko – rakúske. Najviac sme sa obávali prechodu z Juhoslávie do Rakúska, nakoľko Rakúsko v podstate od konca druhej svetovej vojny pripadlo k takzvanému Západnému európskemu bloku. Zájazd v Juhoslávii sme si vonkoncom neužili, naša myseľ bola upriamená len a len na to ako prekročiť hranicu do Rakúska. V Juhoslávii bolo dosť rakúskych rekreantov, ktorí tam pricestovali individuálne alebo hromadne v zájazdových autobusoch. Vyhliadli sme si takýto jeden zájazdový autobus, ktorý už smeroval zo slnečného Jadranu smerom domov, do Rakúska. Šofér bol sympaťák, žoviálny človek a veľmi dobre vedel, čo sa v Československu deje.

Akoby aj nemohol, keď udalosti ktoré sa diali v Československu boli vysielané do celého sveta. On osobne v tom nevidel žiaden problém. Vzal nás na palubu autobusu s rakúskymi turistami. Trošku sme tam „svietili“ kvôli podstatému vekovému rozdielu oproti ostatným cestujúcim, nakoľko to bol zájazd organizovaný pre dôchodcov. Dosť sme tŕpli ako to všetko pre nás dvoch dopadne. Na Juhoslovanskej strane sme hraničnému policajtovi, pasovej kontroly s chvejúcou sa rukou podali naše československé pasy. On sa do nich skoro ani nepozrel, mávol len rukou, aby sme pokračovali ďalej spolu s ostatnými pasažiermi. O pár metrov sme dorazili k rakúskemu hraničnému policajtovi. Vošiel do autobusu a prechádzal uličkou. Každý z cestujúcich ukázal len čelnú stranu pasu bez toho, aby sa do nich čo i len pozrel. Pristúpil k nám:. „Ihren ReisePasse, bitte.“ „Vaše cestovné pasy, prosím.“ Srdcia nám začali biť s oveľa väčšou frekvenciou ako tomu bolo doteraz. Pasy si pozrel dôkladnejšie. Pozornejšie kvôli ich pravosti. Nakoniec sa však usmial a dodal. „Willkommen in Österreich.“ „Slovenska. Vitajte v Rakúsku.“ „Gute Reise !“ „Šťastnú cestu !“ To bolo všetko. Na Západe sme nemali nikoho, žiadnu rodinu, či skutočne dobrých známych, tobôž nejakého zazobaného strýčka Toma v USA, či Kanade, ktorý by bol našim potenciálnym mecenášom. Jedinou výhodou oproti mnohým imigrantom bol fakt, že Eva bola rodená Prešporáčka, jej família mala korene v Bratislave, kde sa odjakživa hovorilo slovensky, nemecky a maďarsky, aj keď bratislavská nemčina bol skôr nemecký dialekt, s ktorým sa však človek veľmi dobre dohovoril v nemeckofónnej krajine. Ja som mal z nemčiny tiež nejaké tie jazykové vedomosti, takže som bol schopný sa dohovoriť po nemecky v bežných každodenných situáciách. Mojou ďalšou výhodou bol aj ten fakt, že moje meno malo nemecký pôvod Weiss. Keď sa človek v Rakúsku či v Nemecku niekde predstavil alebo sa mu niekto pozrel do dokladov, tak mu aj takáto zdanlivá maličkosť v nemecky hovoriacich krajinách viac otvárala dvere pre pozitívnejší prístup pri integrácii do spoločnosti.“

„V Rakúsku sme museli začať od základu, vlastne v našom prípade od suterénu, veď všetko čo sme mali sme dobrovoľne nechali doma na Slovensku. Myslím tým rodinu, štúdium a v neposlednom rade strechu nad hlavou. Dostali sme sa do utečeneckého tábora. Bývali sme provizórne v jednej telocvični, kde bolo takých imigrantov ako my neúrekom. Strávili sme tam nejaký ten týždeň. Zatiaľ si nás rakúska polícia dobre preklepala. Kto sme ? Čo sme ? Z akých dôvodov sme prišli do Rakúska, a dôvod prečo žiadame o azyl. Rakúšania nenechali nič na náhodu, veď pod dôvodom politickej imigrácie, tak ako sme náš útek z Československa deklarovali, sa mohlo skrývať úplne iné pozadie. Pod takýmto zdanlivým rúškom pravdy by sa do „západného sveta“ mohli dostať hocijakí kmíni alebo aj rozviedčík spravodajskej služby z protipólneho ideologického sveta. Ak by sa takéto indivíduá ocitli na druhej strane ideologickej barikády, tak to by pre nich nebolo fakt žiadne terno. Až keď nás mali Rakúšania dobre zmapovaných a ošacovaných, tak nám ich štátne orgány udelili politický azyl. To sme si už s Evou hľadali prácu. Ja som sa zamestnal ako lapiduch na patológii v Grázi. Skúšku z anatómie som mal už za sebou, tak som do tohto hoc nie moc lákavého, ale predsa lepšie plateného prostredia ľahko vkĺzol. Diplomovaní lekári si za krátky čas všimli, že viem chytiť skalpel a mám dobrý prehľad čo a ako. Tak netrvalo dlho a povýšili ma na ich asistenta. Aj keď sa to bude zdať trošku morbídne, ale pre mňa to bola veľmi dobrá a cenná skúsenosť. Eva si našla prácu ako upratovačka vo viacerých domácnostiach za účelom zarobiť a ušetriť čím viac peňazí, aby sme sa mohli aspoň ako-tak postaviť na vlastné nohy. Niektorí domáci na nás nepozerali s dôverou, boli sme predsa cudzinci, príšelci. Toto by sa dalo ilustrovať na jednom prípade z mnohých iných. Eva chodievala upratovať aj k jednému staršiemu bezdetnému páru. Poumývala riad, vytrela podlahu, poutierala prach, povysávala a podobne, tak ako si to pani domáca priala. Raz, keď tak metlou pretierala usadený prach spod postele, na metle spolu so špinou vytiahla aj bankovku v nominálnej hodnote tisíc šilingov. Akiste zapadla starej pani, keď vyberala peniaze, pomyslela si. Položila ju teda na nočný stolík a zaťažila lampičkou tak, aby sa peniaze opäť niekam nestratili a pani, keď si pôjde ľahnúť do postele ich tam dozaista našla. Aj sa tak stalo. Na druhý deň si už Eva na to ani nespomenula. Domáca pani však prišla k nej a povedala: „Našla som tie šilingy, tam kde ste ich položili. Nuž obstáli ste v skúške. Môj manžel vám dôveroval viac ako ja, ale obstáli ste aj u mňa, nakoľko ste sa na tie peniaze, ktoré som pod posteľ nastražila, neulakomila. Teraz už máte aj moju väčšiu dôveru.“ Eva bola v rozpakoch, cítila sa z toho dosť ponížene. Po tejto skúsenosti uvažovala, že z tejto domácnosti odíde, ale nakoniec sa nad to akosi povzniesla. V tú chvíľu boli peniaze dôležitejšie ako nejaká osobná urážka a satisfakcia.“

„Postupne sa naša situácia zlepšovala, kúpili sme si menší domček, staršie auto. Ja som doštudoval medicínu a po štúdiu som atestoval na chirurga. Po čase sme sa presťahovali do vtedy ešte rozdeleného Západného Nemecka. S Evou sme sa zosobášili až tam. Dnes máme dve deti. Ja robím na klinike ako chirurg a Eva pracuje v jednej zubnej ambulancii ako sestrička. Materiálny dostatok, ako sme si to predstavovali predtým, ešte za vtedajšou železnou oponou, sme na vlastnej koži mohli reálne pocítiť až po takých pätnástich, dvadsiatich rokoch po našej emigrácii. Koľko úsilia a odriekania, či sebazaprenia, ale aj občasného ponižovania zo strany domácich obyvateľov sme zažili, o tom vieme len už my sami. Zo začiatku sme aj prehodnocovali, či sme spravili dobre, že sme opustili republiku. Návrat späť však už nebol možný. A ak by sme návrat predsa uskutočnili, mohla by nám hroziť aj basa a o pokračovaní v štúdiu by sa nám mohlo už len snívať. Zo začiatku sme si museli opakovať, ako to robia východné kultúry, takú našu vnútornú mantru, s ktorou sme sa museli vnútorne stotožniť: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“ Kým sme sa ako-tak postavili na nohy, veru sme museli obracať každý ťažko zarobený šiling, či nemeckú marku a aj dva krát si rozmyslieť, čo kúpiť a čo nie, a či vôbec. Keby som sa mal dnes rozhodovať, či by som tento osudový krok spravil opäť, veru by som si to ešte raz veľmi dobre rozmyslel. Veď to poznáte, keď sa niečomu dá dobrá propaganda, či reklama, tak sa Vám to javí v oveľa lepšom svetle ako tomu naozaj je, vtedy sa Vám ešte aj tá tráva u suseda zdá byť zelenšia ako u Vás doma.“

„Dnes som možno považovaný za úspešného lekára, chirurga teraz už s nemeckým občianstvom a Eva má tiež dobre platené miesto diplomovanej zdravotnej sestry v zubnej ambulancii. Áno, máme aj najnovší model Mercedesu, veľký a moderný dom v Nemeckom Bavorsku a každoročne chodíme na all inlusive dovolenky do exotických destinácií. Viem ale aj to, čo všetko tomu predchádzalo…, tak sa nehrám na žiadneho hrdinu. Museli sme mať aj kus toho povestného šťastia, že sme obstáli a dopracovali sa toho ako je tomu dnes. Prišli sme do pre nás neznámeho sveta a boli sme spolu s Evou dve nuly, ktoré sa neskotúľali ešte hlbšie, v našom prípade asi len preto, že sme sa vo všetkom navzájom podporovali, a to hlavne psychicky. Ľudia, ktorí takúto oporu nemali a boli v cudzom svete tiež nulou tak ako i my dvaja, dopadli veľmi zle, a to neboli vonkoncom ojedinelé prípady…“

„Až teraz, keď som niečo zažil na vlastnej koži viem, že je pravdou, čo hovoria všetci súdni a sebakritickí ľudia, ktorí tiež v živote skúsili niečo podobné ako ja s mojou ženou a nechcú klamať sami seba alebo sa štylizovať do pózy lepšieho imidžu, k čomu ich ženie ich až chorobná prestíž, ješitnosť v konfrontácii sa s ostatnými. V živote totižto reálne platí to povestné, že chlieb je všade o dvoch kôrkach, jeho oba konce sú rovnako tvrdé vždy a všade. Každý kto pracuje a žije skutočne výlučne z vlastných rúk, či umu bez mecenášov alebo mimoriadnej šťasteny, ak chce niečo dokázať, či nadobudnúť, musí na sebe tvrdo pracovať. Na celom svete však existujú aj výnimky, teda kategória ľudí, ktorí, už keď sme pri tej kôrke chleba, dokážu bez problémov odcudziť celý bochník chleba, ktorý upiekol niekto iný. Myslím tým, že k „svojmu“ imaniu sa dostali nekalým spôsobom, a potom sa dokážu ešte aj bez mihnutia oka nehanebne vystatovať tým, čo vraj dokázali, akí sú šikovní a úspešní. Takýto ľudia vo väčšom, či menšom počte existujú vlastne v každom spoločenskom režime…(Všade tam, kde padajú morálne zábrany …)“

 

© R.Kalafut

P. Pellegrini, prezidentské voľby 2024 a dobrá správa pre Slovensko . . .

03.03.2024

Prezidentské voľby sú predo dvermi. Prieskumné agentúry uverejňujú prvé výsledky, ako by mohli dopadnúť. Výsledky sú de facto unisono v prospech P. Pellegriniho aj keď „až“ v ich druhom kole. Nie som anketár, zberateľ údajov, kto by koho volil, ale asi o to lepšie. Pohybujem sa medzi ľuďmi a nie som odtrhnutý od reality ako v intenciách spoločenských nálad, tak i [...]

Prestaňme podporovať vojnu ! Let’s stop supporting war ! Давайте перестанем поддерживать войну !

11.10.2023

Už teraz má Slovensko krvavé ruky, ako negatívne dedičstvo predošlej vlády… Nepoznám obranné, či útočné zbrane. Každá zbraň zabíja ľudí a ničí materiálne hodnoty. Koľko ľudí zabili zbrane vyvezené zo Slovenska do vojny medzi Ruskom a Ukrajinou ? Koľko ruských, ale aj ukrajinských chlapcov, vojakov bolo nimi zabitých a koľko civilistov ? Koľko materiálnych [...]

Darmo ste intrigovali a pľuli na Fica, Danka i Pelegríniho, 30. 9. 2023 národ slovenský rozhodol, že dedičstvo našich otcov bude zachované !

06.10.2023

Úvod: Málo „svätých“, ak vôbec nejakého som stretol vo svojom živote. Človek nie je tvor dokonalý, ergo na každého z nás sa nejaká špina počas žitia nalepí, hoc i malá „nepatrná“, o to viac, že dnešný svet sa podobá skôr na spoločenské smetisko ako na čisté, „ideálne“ prostredie. Jadro: Toľko špiny, intríg za posledného tri a pol roka, prízemné a [...]

Maďarsko polícia pobodanie péter baumann

Obeť a dvoch zranených si vyžiadal výbuchu v bytovke v Budapešti

29.03.2024 13:10

Evakuovať museli 50 ľudí.

Putin

Rutte: Vyšetrovanie ruskej propagandistickej siete je veľmi znepokojujúce

29.03.2024 12:54, aktualizované: 13:58

Činnosť proruskej špionážnej siete vyšetruje poľská kontrarozviedka a tiež belgické či české spravodajské služby.

forró, fico, galanta

Tlačila na Forróa vláda? Člen predsedníctva Aliancie: Pellegriniho podporil len predseda, stretnutie s Korčokom zrušil svojvoľne

29.03.2024 12:00

Szabolcs Mózes pre Pravdu uviedol, že ich rozhodnutie Krisztiána Forróa zaskočilo.

Jaroslav Naď

Naď: Najväčšou výzvou pre NATO bude odolať dezinformačným útokom

29.03.2024 11:47

Podľahnutie premysleným kampaniam, na ktoré je podľa štatistík Slovensko náchylné, môže podľa Naďa oslabiť celkovú dôveru v NATO a Alianciu samotnú.

Kalafut Rastislav

Štatistiky blogu

Počet článkov: 49
Celková čítanosť: 443526x
Priemerná čítanosť článkov: 9052x

Autor blogu

Kategórie