PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Veda, poznanie, viera …

Objekt skúmania môže byť zároveň jeho subjektom, pre človeka to platí bez výhrad, ale s najväčšou pravdepodobnosťou platí aj určitá zákonitosť, že svojím skúmaním nedosiahne svoje absolútne poznanie sám o sebe, o svojej absolútnej podstate. Ak by to človek mohol dosiahnuť, to by vlastne človek principiálne musel schopnosťami a vedomosťami prerásť sám seba, takpovediac prekročiť vlastný tieň, a práve to je podľa mňa neprekonateľnou bariérou a limitujúcim faktorom absolútneho poznania vo všeobecnosti, a to aj v prípade, keď sa ako ľudstvo môžeme nachádzať na prvý pohľad piedestále vedy. Uvedený piedestál, vrchol je len naše prianie, či imaginácia, ktorá mnohoráz pochádza výlučne z našej pýchy, či neskromnosti, alebo v niektorých prípadoch ad hoc apriornej „obmedzenosti“, ktorá nás paradoxne subjektívne niekoľkonásobne umelo valorizuje na vyšší „level“. Vždy ten zmienený piedestál pri delte, navýšení stupňa poznania bude síce posunom dopredu, ale na samotný vrchol poznania my ako človečenstvo sa nikdy nevyšplháme. Po otvorení povestnej trinástej komnaty (rozlúsknutí tvrdej predtým nerozbitnej škrupiny „pravdy“) sa objaví ďalšia, ktorá bude čakať na svoje otvorenie. Stále a vyšie nakoľko zvedavosť, ktorá nám ľuďom bola daná takpovediac do vienka je hegemónom našej túžby po poznaní a bude nás stále dopredu, ale vždy bez možnosti naplniť túžbu po poznaní absolútna, univerza … či „infiniti ens“-nekonečného bytia. Prečo asi ? Vo svojej ľudskej prirodzenosti nie sme totižto nositeľmi takéhoto potenciálu a ani nimi nemôžeme byť, a tam niekde v gnozeologickej „stratosfére“ sa vedomostne stále nachádzame a opätovne strácame, aby sme sa mohli nájsť stále na vyššom stupni poznania, nie však najvyššom.
Pre väčšiu lapidárnosť a hmatateľnejšie vyjadrenie, na „zhmotnenie“ tejto myšlienky, limity ľudského poznania, sa dá využiť napr.aj matematické vyjadrenie hoci aj cez napr. limity postupnosti: lim x(n) = L,if n → ∞ Teda formálne, predpokladajme, že x1, x2 je postupnosť reálnych čísel. Hovoríme, že reálne číslo L je limita tejto postupnosti tak ako je napísaná vyššie.
Nuž a teraz len napríklad vyskúšajme si, čo to v praxi znamená, teda napr. aplikované na nasledujúcej postupnosti: 1,79; 1,799; 1,7999, … Vidíme, že čísla sa postupne „približujú“ k číslu 1,8 — limite postupnosti, ale jej hodnotu nikdy nedosiahnu, a tak je to aj s naším ľudským poznaním – in aeternum (naveky, „do nekonečna“) a ak to tak aj skutočne funguje tak je to dobré, dobré pre nás všetkých obzvlášť pre tých „bohorovných“. Skutočne je lepšie povedať tú známu vetu: „Viem, že nič neviem“, ako to, že viem všetko, alebo že ľudstvo je , či bude schopné vlastnými schopnosťami, potenciálom a postupným poznaním obsiahnuť a aj reálne poznať naozaj všetko, všetko do absolútnej podstaty, vrátane podstaty nášho bytia, existencie.

EPILÓG:
Viera a veda (pokiaľ je fakt seriózna), ako stále hlbšie poznanie zákonitostí a právd sa navzájom nevylučujú a nestoja oproti sebe v akomsi „nepriateľskom“ antagonizme, práve naopak, navzájom sa dopĺňajú. Avšak permanentne existujúcu medzeru medzi absolútnou pravdou a ľudským poznaním, poznaním na každom jeho stupni bude stále výlučne vypĺňať toľko potrebná viera, a to za pomoci jej hlavného inštrumentu, ktorým je a aj bude filozofia … V našich podmienkach je to tá naša, … kresťanská….

Kalafut Rastislav

K.R.