PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Nemecko ako iniciátor a hlavný aktér II. svetovej vojny, strojca nevinných obetí, krajina, ktorá vtiahla do plameňov a šialenstva tej doby celý vtedajší svet. Krajina, ktorá bola vtedajšími svetovými veľmocami, vtedajším Ruskom (Sovietskym zväzom) spolu s USA totálne porazená akosi až príliš rýchlo po tomto „Armagedone“ vstala z popola.

Písala sa jar 1945, keď ešte pri doznievaní posledných výstrelov hlboko v baniach na nemeckom území US army našla obrovský vojenský lup. Vojenskú korisť, ktorú vtedajšie Hitlerovské Nemecko odcudzilo pri svojej „demoličnej misii“ misii nadradeného národa pri vojnovom ťažení po celej Európe. Odvoz tohto obrovského nahromadeného bohatstva – zlata, šperkov, valút, umeleckých diel sa dialo „pod nosom“ východných vojsk vtedajšej Červenej armády. Bolo transportované na lodiach do „bezpečia“, do USA. Vtedajšia prosperujúca Amerika, ktorá cez vojnu na svojom území prežívala konjunktúru, ekonomické boom (veď vojnové USA, ktoré bolo mimo ohrozenia besniacej vojny na svojom území pri obrovskom dopyte po zbraniach, munícií, ale aj civilných produktoch dennej potreby priam nestačilo tieto potreby, či objednávky pokryť a nezamestnanosť v USA bol vtedy neznámy pojem). USA si aj po skončení vojny chceli toto viac ako dobré postavenie zachovať. K týmto ambíciám však USA potrebovali odbyt svojich výrobkov, potrebovali obracať svoj kapitál aj cez obchodných partnerov a politických spojencov v západnej Európe. Nuž, a tak sa zrodil Maršálov plán, plán na revitalizácia západnej Európy a hlavne už železnou oponou a rozdielnou ideológiou rozdeleného Západného Nemecka. Paradoxne tomuto ekonomicko – hospodárskemu znovuzrodeniu ohromnou mierou pomohli práve miliardové „subvencie“, ktoré neboli ničím iným, než opätovnou spätnou redizlokáciou už spomínaného vojnového lupu z iných európskych krajín … Áno, aj takto sa začal rodiť nemecký ekonomicko – hospodársky zázrak …

Ďalším veľkým zlomom v nemeckom povojnovom vývoji bolo opätovné zjednotenie Nemecka. Po „ideologickom oteplení“, vanúcom z perestrojkového Kremľa, hlavným aktérom pre lepšie časy pre Nemecko bol kancelár Helmut Kohl (skutočne veľký človek, ako svojou mysľou, tak i fyzickým vzrastom), ktorý obetoval svoj život pre skutočnú prosperitu Nemecka v európskom kontexte. Je viac ako smutné, že po jeho až heroickom výkone ho vlastní neprijali, pardon „odkrágľovali“. Odsunuli ho na vedľajšiu koľaj, do zabudnutia. Kvôli čomu ? Vraj zatajil dane z príjmov… Nuž keby to robil pre seba, do vlastného vrecka, OK. Ale takúto finančnú bonifikáciu alokoval smerom do financovania politickej strany, ku ktorej sa hlásil. Nuž sprav čertovi dobre, peklom sa Ti odvďačí … Ex kancelár Helmut Kohl nedávno zomrel. Osobne som mal veľmi zmiešané pocity, aké chválospevy a pocty mu jeho súkmeňovci už však post mortem vzdávali. Kričali opätovné „hosana“, ale tento raz už po politickom ukrižovaní ….

Dnešné Nemecko pri prebiehajúcich európskych integračných procesoch však opäť mení fazónu. Integračno-emancipačný proces je však z pohľadu Nemecka niekedy pri hlbšom pohľade skôr len akousi pózou. Veď integrácia je vhodná možnosť vylepšiť si svoje už aj tak vysoko nadštandardné postavenie v Európe, tak prečo to nevyužiť ?
Nepísaný obchodný slogan dnešného prosperujúceho európskeho Goliáša, Nemecka je: „Lacno vyrobíme (veď robotníkovi v strednej a východnej Európe stačí aj 20 % z toho čo nemeckému) a ešte sa postaráme aj o odbyt, kúpu „našich výrobkov“ so solídnou obchodnou maržou (veď to čo si vyrobili nech si aj kúpia) a takto vytvorené zisky si vo veľkej miere prelejeme do Nemecka. Nič neobvyklé, veď to je diktát peňazí, kapitálu na každej úrovni, kde vzniká, či kde sa zhodnocuje. Tento kapitál však okrem reinvestícií musí niekde ako spotreba vyplávať na povrch, veď každá rovnica má ľavú a pravú stranu, reálnu rovnováhu. Áno, jednou z alokovaných „cieľových“ zastávok je aj nemecký štátny rozpočet, ktorý je v súčasnom Nemecku prebytkový. Áno, aj takto dosahuje Nemecko vysokú životnú úroveň, cez vysoko nadštandardné príjmy, verejné financie sú saturované, dôchodcovia si užívajú svoje vysoké dôchodky a dokonca ešte zvýši aj na solidaritu pre menej rozvinuté štáty strednej a východnej Európy. A keď niekto z tzv. bývalého východného bloku bude odvrávať, tak sa zdvihne varovný prst …no, no, no … ak nebudeš poslúchať, nedostaneš nič …

O tom, že Nemecko vykupuje kvalifikovanú (hotovú) pracovnú silu, ktorá vznikla z finančných prostriedkov iných krajín, ktorá je aj napriek odmeňovaciemu dampingu či devalvácii svojej pracovnej hodnoty ochotná za takýchto podmienok pracovať v zahraničí, veď doma roboty nieto, netreba polemizovať. Fakt neviem, či máme nejaké štatistiky k otázke: „A čo mladé utekalo a čo starie nevládalo …“, teda, koľko našich prevažne mladých ľudí zo Slovenska pracuje v tzv. západnom svete a akou mierou sa títo odvážni mladí ľudia (aj za veľké obete, opustenia vlastných rodín) pričiňujú o to, že miera nezamestnanosti na Slovensku klesá. Pardon, odbočil som, ale je viac ako isté, že naše „interné prostredie“, sa v žiadnom prípade nedá vypreparovať z toho vonkajšieho, ktoré je ním veľkou mierou determinované či už priamo, ale ej sekundárne aj v takých otázkach akými sú: nezamestnanosť, dôchodková politika, vzdelanostná štruktúra a potreby, požiadavky trhu na pracovnú sile v jej kvantite a kvalite, verejné financie (ako ich vstupmi tak výdavkovou „bilančnou“ stránkou štátneho rozpočtu), až po predikciu štrukturálnych zmien a včasného prijímania účinných opatrení, ale už vo včasnej fáze a nie, keď sa povestná mačka chytá už len za chvost … atď.
Nuž, ale z čoho by asi tak pri prebiehaní integračných procesoch v EU, pri uplatňovaní tzv. „emancipačného princípu“ k ostatným, a to hlavne krajinám strednej a východnej Európy, dnešné Nemecko prosperovalo ? Vrcholom až extrémnych disproporcií medzi Nemeckom (životnej úrovne – aj cez príjmy práceschopného obyvateľstva, ako aj dôchodkov, cez kondíciu verejných financií atď.) a štátmi tzv. bývalého východného bloku je samotný štátny rozpočet súčasného Nemecka, ktorý aj napriek pretrvávajúcej celosvetovej recesii a extrémnym výdavkom spojených s „prijímaním“ imigrantov z krajín, kde po politickej destabilizácii zúri reálny vojnový stav (hlavne severná Afrika a niektoré politiky a ekonomicky rozvrátené štáty Ázie), vykazuje paradoxne vysoko prebytkový.
Na to, že k vylepšovaniu demografickej (vekovej) štruktúry a oživeniu aktívnej pracovnej sily v produktívnom veku imigračné procesy nepomôžu už došli bezpochyby aj samotnom Nemecku a túto nevydarenú predstavu a náklady s ňou spojené je teraz už len potrebné úspešne hodiť na plecia svojim európskym „partnerom“.
To, že súčasné Nemecko nadobudlo až takú guráž, že by dokonca určovalo pravidlá ako ekonomické, tak politické ako pre Rusko, tak i súčasné USA je už však viac ako sila …
Nie, nechcel som niečo reklamovať, či nebodaj protestovať voči takýmto praktikám, či ad absurdum vyvolávať akési výčitky, ktoré by už aj v samotnom zárodku aj tak končili niekde vo vzduchoprázdne.
Každý jeden človek, ktorý čo i len trošku vidí, nuž nazvime to do spektra „politickej ekonómie“ vie, že kapitalizmus má základný nástroj svojho fungovanie, ktorým je kapitál a neustály hlad po nadhodnote a ziskoch. Veď je to jeho prirodzený zákon, ktorému je podriadená aj celá politika, od tej elementárnej podnikateľskej až po tu štátnu, celospoločenskú, ktoré sa navzájom podporujú, veď to je kyslíkom pre túto spoločensko – ekonomickú formáciu. Aj tak to je ešte stále len veľmi chabé obnaženie celého problému, nakoľko spoločensko – ekonomické a politické vzťahy sú oveľa, oveľa, oveľa komplikovanejšie, a to na každej úrovni ich fungovania.

Silná a vplyvná ekonomika má vždy oproti tým slabším „partnerským“ jednu obrovskú výhodu. Pri rozdávaní kariet dostanú do svojej ruky eso, či možno všetky esá a vyššia karta vždy berie. Nuž, taká je gravitačná sila kapitálu a … všetkých ostatných vzťahov, ktoré sa od toho odvíjajú. Veď „C´est la vie“ !
Nuž čo my tu na našom malom, ale aj tak malebnom Slovensku keď „varíme“ výlučne len z toho čo tu máme, či z toho čo tu ostane ? Áno, aj preto musíme dávať oveľa väčší pozor, aby sa nám aj táto kaša nevyliala alebo sa pri relatívne malom kotlíku pri razantných a niektorých nekompromisných hladošoch s veľkými lyžicami nerozhádzala mimo mnohých malých tanierov, teda tam kde ju najviac potrebujú …

PS: Mali sme tu už aj tzv. komunizmus (utopistickú víziu všeobecného blaha), ten však nestroskotal len na svojej apriornej absurdnej fikcii, ale na svoje rigídnej, nekompromisnej ideológii, videní triedneho nepriateľa všade tam, kde sa jeho mocensko – bezpečnostné zložky obzreli, áno cez likvidáciu ľudí vo vlastných radoch. Multimiliardový permanentný vývoz ideológie cez tzv. pomoc spriateleným krajinám (predovšetkým tzv. krajinám tretieho sveta), ktoré sa nám akosi veľmi rýchle otočili chrbtom )) -:
Aj keď si osobne myslím, že tzv. komunizmus, pardon, chcem povedať de facto socializmus sa v 80 rokoch akosi začal poľudšťovať … Áno, a ešte aj u nás práve zo sentimentu osemdesiatych rokov žije dosť veľa ľudí. (Nuž a možno v niektorých aspektoch majú aj pravdu – neviem). Z takéhoto sentimentu, keby bolo keby … však určite nevyžijeme. Povedzme si úprimne. Slovensko bolo vždy krajinou, ktorá bola odkázaná na „spoluprácu“ s inými, aj keď podmienky „spolupráce a pravidla hry“ vždy určoval, diktoval náš silnejší geopolitický „partner“, nuž a tam to všetko začína a končí …
Veď aj naši ľudia si rýchlo osvojili pravidlá nových – izmov. Niektorí sa s nimi stotožnili bez výhrad a -to čo kázal daný – izmus sa stal ich integrálnou súčasťou bez väčšieho presviedčania. Iní, dosť početná skupina si z večera na ráno vedeli spočítať, čo môžu pri predstieranej lojalite, či servilite z toho – ktorého – izmu získať. Takto sme na Slovensku žili po dlhé roky – maďarizácia, fašizácia, komunizmus, ultra liberalizmus … Nuž a niektorí „ľudia“, či skôr transformeri – ten svoj – izmus, s ktorým sa fiktívne (zištne) zmenili aj oni sami ba dokonca aj viackrát za svoj život. Nuž, ale to (takýto „prístup) chce už fakt „silný charakter ((-:“, chcem povedať žalúdok …
Pri takomto počínaní však platí len jediný princíp, a to, že tam kde nie je svedomie a následne ani charakter, tam je predsa všetko dovolené … Áno, len tam každý účel svätí akýkoľvek prostriedok … ))-:

PS:
Je výslovne úlohou (či až akýmsi posvätným imperatívom) našich politikov (ako volených, tak i menovaných), aby pre SLOVENSKO na medzinárodných kolbištiach rokovali i lobovali a negociovali tie optimálne podmienky pre NAŠE vnútorné potreby … Táto politická dimenzia, misia totižto nemôže poznať slovo JA, ale len a len to bezvýhradne slovo MY …
SLOVENSKO vo svojej neľahkej histórii nič nepýtalo, či nebralo iným, ale tak iste by malo platiť, že robiť niekedy až do očí bijúci dumping nie je vonkoncom cesta k prosperite, nevynímajúc ten fakt, že takýto postoj a správanie škodia aj budovaniu ZDRAVÉHO povedomiu (pričom tento fenomén je obrovský kapitál, multiplikátor aj prosperity samotnej …) len bohužiaľ s ním politika a ekonómia akosi nedokáže podotýkam RACIONÁLNE zaobchádzať, „hospodáriť“)
————-
AK SI TOTIŽTO BUDEME VÁŽIŤ SAMI SEBA (V SVOJEJ PRIRODZENOSTI, NIE UMELEJ NADUTOSTI, BEZ EXTRÉMIZMU), LEN VTEDY DOSIAHNEME TO, ŽE AJ DRUHÍ SI NÁS BUDÚ POVAŽOVAŤ, A LEN TAK NÁS BUDÚ (MOŽU) BRAŤ (BEZ FALOŠNÝCH GIEST A PÓZ) AJ ZA ROVNOCENNÝCH PARTNEROV …

Ďakujem, © R.K.