Úvod:
Dobro vs. zlo, múdrosť vs. hlúposť, altruizmus vs. sebeckosť, osobnostná zrelosť vs. infantilita, empatia vs. sociopatia (psychopatia), teda ako pozitívne, tak na druhej strane negatívne, navzájom antagonistické „fenomény nášho myslenia a konania“, ktoré sprevádzajú ľudstvo de facto od jeho zrodu a robia náš život (životy) v jeho (ich) kvalitatívnom (-nych) mnoho ráz nemerateľných aspektoch tým čím je (sú).
„Čo, Dr. Mengele !?“ Možno sa nad tým niekto zháči. „Veď to bol Osvienčimský masový vrah vystupujúci pod rúškom – (lekára) ))-: !“ V skutočnosti to však nebol človek, ale zvrátená beštia, ktorý robil v Osvienčimskom pracovnom, či skôr vyhladzovacom koncentračnom tábore počas II. sv. vojny na väzňoch svoje bizarné pokusy, ktoré spravidla končili smrťou. Áno, ako východisko pre tento článok som si zvolil práve paradigmu správania sa Dr. Mengeleho aj preto, či hlavne preto, aby som vzbudil pozornosť v mimoriadne delikátnej téme, myslenia a konania našich podotýkam niektorých tzv. „Dr. – lekárov“, ktorí namiesto svojho povolania lekár, od slova liečiť (uzdravovať) zdravie pacientov skôr ničia, či dokonca svojimi tzv. „liečebnými“ metódami pripravia aj nejedného človeka, ktorý sa im dostane pod „kuratelu“ i o to najcennejšie – o jeho holý život.
Osobne si vážim každú jednu profesiu (bez akéhokoľvek rozdielu), či každú ľudskú zmysluplnú činnosť, ktorá prináša adekvátny osoh ako tomu čo ju vykonáva, tak tomu ktorému je určená. Veď práve o tom, (či aj o tom) je naše bytie tu a teraz na zemi, naša ľudská, tak potrebná zmysluplná koexistencia našich parciálnych životných misií. Ak však chce človek napĺňať takéto poslanie, musí byť jednak adekvátne vzdelaný, kvalifikovaný a súbežne s tým musí osobnostne disponovať s reálnymi ľudskými atribútmi … Ak čo i len jedna z týchto „dvoch“ hlavných aspektov človeku pri napĺňaní zmysluplného a ušľachtilého cieľa chýba, môže sa diať pravý opak. Namiesto prínosu, určitého benefitu v prospech iného človeka nastáva mnoho ráz devastácia, áno až s fatálnymi konsekvenciami.
Profesno – ľudský rozmer je azda najmarkantnejšie vidieť v oblasti zdravotníctva, pri činnosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Tu totižto asi najzreteľnejšie vychádza na povrch vzťah medzi kvalifikovanosťou, profesijnou zdatnosťou a toľko opomínanou ľudskosťou v reflexii v prístupe k pacientovi, jeho chorobe, spôsobe liečby, zdraviu, životu, či až smrti samotnej.
——-
I.
František sa narodil pod grúňmi Vysokých Tatier, v rodine polesného (správcu) Belianskych Tatier, kde bol už od útleho detstva vychovávaný v duchu klasických hodnôt, tak typických pre slovenské prostredie. Za svoje životné krédo si vzal nesmierne ťažkú úlohu. Žiť v prospech druhých ľudí, šíriť okolo seba len a len dobro bez ohľadu na obtiažnosť životných podmienok a situácií. V jeho očiach za ideálnu cestu ako dospieť, naplniť tento cieľ sa najviac prihovárala cesta skrz kňazské povolanie, a tak nastúpil do kňazského študentátu. * (Už však rok po oslobodení, na konci II. sv. vojny, keď si ľudia chceli po strastiplnej vojne konečne vydýchnuť a zreálniť svoju vidinu po lepšom zajtrajšku, tzv. hnedý teror bol vymenený terorom červeným – rovnako krutým, len zlo sa z jeho fašistickej podoby transformovalo pod ideológiu fanatického komunistického boľševizmu. V roku 1946 v bývalom Československu, či vlastne v Čechách vyhrali voľby komunisti. Aj keď na Slovensku vyhrali demokrati, nebolo to na nič dobré, nakoľko väčšinový princíp vtedajšieho unitárneho štátu ten náš slovenský volebný výsledok aj tak prevalcoval v prospech komunistov – /pod princípom majority/, „víťaz berie všetko“). Komunizmus do česko-slovenského prostredia vtrhol šialeným, krvavým, bezhlavo perzekučným a likvidačným spôsobom. Vtedajší doslovne až zverský Stalinsko – Gottwaldovský systém (založený na absurdných marxisticko – leninských dogmách) už od svojho nástupu videl za „každým rohom“ akéhosi triedneho nepriateľa, áno paradoxne aj vo vlastných tzv. komunistických radoch, kde sa komunisti krágľovali navzájom, počnúc existenčnou elimináciou, až po vyfabulovanie vinníka z vlastných radov priamo pod šibenicu, nuž a zámienka i k rozsudku pod šibenicu sa vždy našla ))-: . V 50. rokoch si komunisti cez svoju mocenskú zložku Štb. (štátnu bezpečnosť) zobrali na paškál klérus, ako i študentov konzervatívneho zmýšľania. František nebol vonkoncom typ človeka, ktorý by brojil voči režimu, ale svoje ja, presvedčenie a životné krédo si ukradnúť nedal. Ak mu tento vraj „proľudový“ režim neumožnil pokračovať v štúdiu, rozhodol sa pre ilegálny prechod hraníc cez Rakúsko s cieľovou stanicou Taliansko, kde chcel doštudovať teológiu v kombinácii s exaktnou matematickou vedou, nakoľko mal na ňu skutočný talent, ktorý chcel po doštudovaní odovzdávať ďalej, hlavne pri výchove a vzdelávaní mladých ľudí. Nepodarilo sa mu to. Na hraniciach – či už vlastne paradoxne na území Rakúska ho chytili rakúsky financi – (polícia). Vtedy to však bola tzv. sovietska zóna, a len preto, aby sa Rakúsko ako porazená fašistická krajina (za vojny integrálna súčasť „Veľkonemeckej ríše“ a rodisko šialenca A. Hitlera) zapáčilo víťazovi II. sv. vojny, bývalému Sovietskemu zväzu, tak ho vydali NKVD. Paradoxne sovietska NKVD si s takýmito v ich očiach banalitami nechcelo špiniť ruky a tak mladého Františka vydali do rúk česko – slovenskej ŠtB. Nasledoval súd. Ako mladému človeku hrozilo aj jemu, že mu dosadený komunistický, fanatický prokurátor navrhne, áno aj hrdelný trest a súd to svojím verdiktom „len“ potvrdí, veď to v tej dobe nebolo skutočne nič neobvyklé. Nestalo sa tak. Verdikt súdu prvého stupňa mu vymeral trest 10 rokov, nepodmienečne. Odvolal sa, a na základe brilantnej obhajoby advokáta „židovského pôvodu“ mu bol trest znížený na tri roky nepodmienečne. Odsedel si dva roky „natvrdo“. Na tie dva roky nikdy nezabudol. Bola to pre neho „skúsenosť“ na celý život. Ako by aj nie, veď v žalári stále zúriaci komunistický režim a jeho fanatickí protagonisti, či aj zištní pochlebovači praktizovali zvrátené fyzické, tak i psychické metódy týrania, ktoré aplikovali najmä na tzv. politických väzňoch, za účelom zlomiť ich postoje, svetonázor. Na základe amnestie, ktorú po smrti prvého „robotníckeho ((-: “ prezidenta Gottwalda udelil nový ideovo umiernenejší prezident Zápotocký (spočiatku nie obmedzený a ideologicky rigidný komunista, ale člen sociálnej demokracie, ktorý si tiež prešiel väzenským infernom, avšak v nacistickom koncentračnom lágri, a tak jeho pohľad na mnohé veci bol vraj aj touto skúsenosťou osobnostne korigovaný – reálnejší a viac „poľudštený“). František sa po prepustení z väzenie prihlásil na univerzitné štúdium matematiky a deskriptívnej geometrie. Po roku a pol však prišiel do školy jeho kádrový posudok. Na jeho základe bolo konštatované: „Aj keď študent XY dosahuje skutočne vynikajúce študijné výsledky, nie je zaručené, že po skončení vysokej školy bude adekvátne prezentovať ideí marxizmu – leninizmu a my komunisti potrebujeme len a len myšlienkovo uvedomelých ľudí … „hoci aj s oveľa menším intelektom, schopnosťami a študijnými výsledkami“ ))-: ). Paradoxom bolo, že práve tentoraz tiež tzv. „komunisti“, či v tomto prípade skôr „len“ držitelia „červených knižiek“ na príhovor jeho bratranca mu pomohli dostať sa z tejto životnej šlamastiky. (Bratranec bol zamestnancom TANAP – u a z poľovačiek súdruhov z ÚV KSČ, ktoré tak radi navštevovali, poznal aj niektorých vplyvnejších straníkov tej doby a medzi nimi aj takých, ktorí si zachovali triezvy úsudok na utopickú víziu komunizmu, nuž, akýsi predvoj straníkov s ľudskou tvárou – de facto neskorších prívržencov tzv. Dubčekovej línie … tým, že skartovali jeho kádrové posudky. Paradoxne v čistkách po 68´aj tento bratranec prišiel o svoje zamestnanie, nakoľko sa hlásil k reformnej línii A. Dubčeka ).
—–
II.
Tak sa tentoraz František, už ako ideovo bezúhonný občan mohol opätovne uchádzať o štúdium na VŠ- Prihlásil sa na Univerzitu Komenského odbor medicínskej biológie. Hneď po absolvovaní univerzity obhájil doktorát, následne za pár rokov vedeckú kandidatúru atď… do dôchodku išiel ako vedúci vedecký pracovník, (čo je v oblasti vedy ekvivalent pedagogickej hodnosti vysokoškolský profesor). Mal šťastie, že natrafil na ľudí akým bol akademik Stanek (jediný akademik, bez červenej knižky za celú éru tzv. komunizmu a socializmu, reálne veriaci a praktizujúci evanjelik), ako i na akademika Thurzu – (tiež evanjelik), ale akosi „paradoxne“ tiež vplyvný člen strany na najvyšších miestach, ktorý však ani na chvíľu nestratil ľudskosť a v prípade náznaku akéhokoľvek „ideologického prenasledovania“ dokázal vždy energicky a účinne zasiahnuť na najvyšších miestach KSČ s argumentáciou: „Čo vám na tom človeku XY vadí, to máme medicínsku vedu budovať s mnohými kariérnymi hlupákmi, len preto, že sa ovievajú červenou straníckou legitimáciou ? Uvedomte si, že aj keď títo ľudia nie sú členmi komunistickej strany bez nich by sme to v medicíne a pokroku mohli zabaliť, červená knižka totižto nedáva patent na rozum a členstvo v strane ešte nikomu nezvýšila tak potrebný intelekt tak potrebný na mimoriadne vysoko sofistikovanú vedeckú prácu.“
František sa plných 45 rokov venoval onkológii, jej výskumu, zavádzaniu nových účinnejších diagnostických metód, ako i metód liečby do klinickej praxe. Ako každý vedec v oblasti medicínskych vied mal tituly ako pred menom tak i za ním. Nie, on si svoje tituly a honory nevydobyl skrz angažovanosť v komunistickej strane. Aj napriek tomu, že nebol spoločensky angažovaný už ako 50 ročný dostal najvyššie vyznamenanie za rozvoj lekárskych (medicínskych) vied na Slovensku, teda nie za politickú angažovanosť, ale za skutočné relevantné výsledky s medzinárodnou odozvou. Vyškolil nejedného CSc. (kandidáta vied), svojou bohatou vedeckou publikačnou činnosťou dopomohol nejednému kolegovi k získaniu titulu DrSc. (doktor vied), ako i k pedagogickým hodnostiam počnúc docent a následne vysokoškolský profesor, nakoľko k uvedeným titulom je potrebná publikačná činnosť a citovanosť a klinická prax nedáva k týmto veciam až taký priestor ako základný a aplikovaný výskum. Všetko to čo František v živote robil, tak to vždy robil z úprimného srdca, pomáhal druhým veľmi intenzívne a vždy nezištne, a to všetko bez vykrikovania čo som pre druhých urobil, ale v svojej tak príslovečnej skromnosti a vnútornej pokore. Bol to typ človeka, ktorému prinášal radosť pocit z toho, že niekomu mohol pomôcť, predovšetkým v úspešnej liečbe dodnes tak zákernej rakoviny, veď prinavrátenie zdravia a záchrana ľudských životov u neho stálo na prvom mieste. Pri svojej náročnej práci vonkoncom nezanedbával svoju rodinu. Práve naopak. Nie nešlo mu o materiálne zabezpečenie hrabanie hmotných statkov, ale o budovanie skutočného človečenstva aj v srdciach svojich blízkych, a to nie cez „bezduché“ verbálne mentorovanie, ale predovšetkým svojím príkladom, spôsobom života. Vážil si každý druh práce od tej vysoko profesne náročnej, sofistikovanej, až po tu manuálnu, hoc nekvalifikovanú. Vôbec mu nezáležalo na spoločenskom statuse u ľudí, s ktorými prichádzal do kontaktu, nerobil žiadnu selekciu na základe ich spoločenského postavenia. V prístupe k človeku si nikdy nekládol otázku, či je jeho diskusným partnerom akademik alebo pani upratovačka alebo robotník s lopatou, či krompáčom v ruke. Aj keď bol mimoriadne inteligentný, skúsený a vzdelaný nikdy si nerobil patent na rozum. Jeho osobitosťou bola aj názorová tolerancia s argumentáciou: „Veď každý sme nejaký, odniekiaľ pochádzame, niekam kráčame a na tejto ceste, ceste zvanej život sa môže každý zmeniť, samozrejme mal na mysli k lepšiemu a na to nie je nikdy neskoro … ((-: “ Na rozdiel od niektorých výhradne len výsostne deklaratívnych vraj sociálne „zmýšľajúcich“ ľudí (ale o to vehementnejšie kričiacich o svojich tzv. sociálnych, proľudských atribútoch a činoch) za účelom vytvárania si lepšieho reklamného osobnostného imidžu (ktorý je obzvlášť dnes tak frekventovaným javom na dosiahnutie osobných cieľov v spoločenskom, či politickom postavení, kariére) bolo toto sociálne a proľudské cítenie skutočnou, integrálnou súčasťou jeho osobnosti a na rozdiel od iných v tichosti a skromnosti, ale o to viac reálne, nikdy na akejsi proklamačnej úrovni. Každú myšlienku, vetu začínal slovami nie „JA“, ale vy, oni, ony. Nuž úprimne povedané bol to osobnostne nesmierne čistý človek, ktorý svojím príkladným životom dokazoval skutočnosť, že aj dobro je nákazlivé. Odkiaľ sa v ňom bralo toľko dobra a čistej nefalšovanej ľudskosti ? Azda dostal niečo i do vienka ((-: Mnoho výchovou v rodine, kde sa žilo v duchu klasických hodnôt. Následná formácia v štúdiu. Neľahký, ale paradoxne azda o to viac poučný štart do života. Nuž a nemožno odhliadnúť ani od toho faktu, že vo svojej dlhoročnej profesnej praxi sa denno – denne stretával so skutočne ťažkými diagnózami, skutočným ľudským utrpením, ako jednotlivca, tak i ich rodín a blízkych. Áno, to všetko malo vplyv na jeho osobnostné zušľachťovanie sa. Tak ako diamant, pôvodne „obyčajný uhlík – de facto obyčajné uhlie, či sadza“ so svojou prozaickou štruktúrou, ak je vystavovaný nesmierne náročným, extrémnym podmienkam (obrovskému tlaku i teplote), tak sa i z neho stane mimoriadne kvalitný a vzácny minerál, diamant a po jeho vybrúsení briliant. Tak to bolo i s Františkom s jeho zušľachťovaním a pestovaním si skutočného až výnimočného ľudského charakteru, ktorý v rámci ľudských možností dosiahol. Bez idealizovania on vo svojom neľahkom živote, ale o to viac plodnom, charakternom a pro ľudskom dosiahol skutočnú, aj keď dozaista vždy limitovanú človečenskú dokonalosť.
—-
III.
Ešte dva týždne pre tým, čo ho začalo pobolievať brucho strihal na záhrade stromy a aj napriek svojmu seniorskému veku sa na rebríku pohyboval ako veverička. Jeho mentálne zdravie, pamäť, schopnosť učiť sa nové veci, racionálnu logiku, schopnosť brilantne sa vyjadrovať, ako aj vystihnúť podstatu veci, kreativitu, ale aj obdivuhodnú zručnosť mu mohol doslova „závidieť“ hociktorý muž mladší hoc aj o 20 rokov. Nuž nečudo, mal mimoriadne dobrú genetickú výbavu, ktorá bola umocnená aj tým, že sa celý život vzdelával, tvoril a na dôvažok sa nebál žiadnej novej výzvy, ani fyzickej práce. František nikdy okolo seba nerobil žiadne „ofuky“, netelefonoval známym, aby za neho intervenovali u skutočne kompetentných lekárov v prípade potreby … Stotožnil sa so statusom bežného človeka a podľa toho i konal, žil.
Do nemocnice ho priviezla sanitka. Na centrálnom príjme sa nechal zapísať ako „radový občan“, bez akýchkoľvek akademických titulov (svoju 45 ročnú minulosť, keď zachraňoval a zachránil životy mnohým onkologickým pacientom a pomáhal kolegom z medicínskej oblasti stúpať v ich kariérnom raste, nechal „za dverami“). Aj tu, ale v tomto prípade skutočne tentoraz „bohužiaľ“ sa prejavila jeho až prehnaná skromnosť. Následne, keď sa o jeho hospitalizácii dozvedel jeho syn, pribehol za ním, aby zistil čo sa deje. Porozprával sa s lekármi, čo je vlastne vo veci. Natrafil na dvoch službukonajúcich doktorov. Jedného mladého, evidentne ešte menej skúseného, ale o to viac umelo sebavedomého a druhého v strednom veku, ktorý bol ochotný odpovedať na každú otázku priamo, s jasným úsudkom a formuláciami. U tohto druhého, o čo viac skúseného, o to viac skromnejšieho bolo evidentné, že vie o čom hovorí a v prípade operácie vie čo treba, bude potrebné robiť, nebol to žiaden zelenáč, ale skúsený, rozvážny, zrelý človek, lekár, ktorý si nepotreboval nič dokazovať. „Spravíme sono a uvidíme.“ Sonografia ukázala, že črevo je oslabené, nuž a aby nedošlo k perforácii (črevo nepuklo) a následnej k tzv. sepse, čo by bolo fatálne, rozhodlo sa pre operáciu. Operácia dopadla výborne, bez akýchkoľvek komplikácií s mimoriadne dobrou prognózou, o čom svedčila i prvá komplexná a rozsiahla pooperačná správa, ktorá bola napísaná niekoľko hodín po prebudení sa pacienta z operačnej narkózy. Jeho pooperačný stav bol viac ako uspokojivý. Pacient komunikoval, cítil sa dobre. Na JIS – ke mal zotrvať maximálne 2-3 dni, tak aby sa stav úplne stabilizoval a následne už len doliečenie na bežnej nemocničnej izbe, a následne rekonvalescencia, samozrejme už v domácom prostredí. Následne prišlo k výmene služieb. Nastúpil akýsi zmluvný, externý lekár, evidentne dôchodkového veku, čo by vonkoncom nevadilo, ale nesmierne ležérny, s rukami vo vreckách, úplne ľahostajný ku všetkému, čo sa na oddelení aj napriek tomu, že mal službu, deje. „Svoje si tu odsedím, zoberiem peniaze za službu, len ma pri tom nikto nevyrušujte … Veď ja som dôchodca a niekde si musím privyrobiť …“ Keď prišli otca pozrieť jeho deti, syn i dcéra, neverili vlastným očiam. Otec ležal na posteli, ruky mal ako škrtidlom natesno priviazané koženými remencami o konštrukciu železnej postele. Hlavu i krk mal strnulý, tvár bez akejkoľvek mimiky, ústa otvorené dokorán, oči vyvrátené nahor tak, že mu bolo vidieť skôr ich krvou podliate bielka ako zreničky. Jeho telo bolo napriahnuté ako luk, bolo celé v kŕčovitom zovretí. Dýchanie bolo nesmierne rýchle a plytké. Nehýbal sa, nereagoval na žiaden podnet. Zato sa celý chvel, či skôr triasol, ako ruky, tak i celé brucho. Skutočne to vyzeralo tak, akoby do človeka pustili silný elektrický prúd, výboj. Na monitore boli snímané enormné hodnoty, krvný tlak 180/120, pulz 130 úderov/min (v pokoji !). (Pacient nikdy nefajčil, nepil, stravoval sa striedmo, akási obezita u neho neprichádzala do úvahy, svojou fyzickou konštrukciou bol skôr tzv. šľachovitý, húževnatý typ človeka). Keď takýto bizarný obraz, stav v akom sa nachádzal otec uvidel jeho syn bez okolkov ale o to s väčšou vážnosťou sa opýtal službukonajúceho ležérneho lekára: „Pre boha, čo ste to s otcom urobili ? Veď takýto morbídny klinický obraz nemôže nastať len tak. Pre boha, čo za svinstvo ste otcovi podali ?“ Tento postarší službukonajúci lekár na to odvrkol: „Nuž a čo si myslíte, čo som tu ja, ja som chirurg, nie odborník na lieky a podobné veci“ Reakcia: „To snáď nemyslite vážne, veď ste lekár a už aj medik, nehovoriac o promovanom lekárovi, ktorý by hoc tých šesť rokov len sedel na prednáškach musí vedieť charakteristiku lieku, jeho indikáciu a ich možné negatívne dôsledky. To mi chcete povedať, že vzhľadom na to, že ste chirurg, že nevidíte mimoriadne závažný, či až kritický klinický obraz vášho pacienta, môjho otca ?“ Starý, vraj doktor, chirurg (keď tak, tak skutočne asi len na papieri, sa len otočil na podpätku ustavične s rukami vo vreckách, akoby sa nechumelilo a už ho nebolo, niekam sa zašil tak, aby ho už počas jeho služby nikto viac neotravoval s podobnými otázkami, ktoré mu boli očividne na obtiaž, veď je „chirurg“ ))-: . Syn neváhal od zdravotného personálu si vypýtal otcovu zdravotnú kartu a dôkladne si prečítal všetky lekárske záznamy, tak aby sa v celej veci zorientoval a zistil, čo sa vlastne deje, a hlavne kvôli čomu sa to deje. V správe bolo napísané, že vraj sa dostavil pooperačný nepokoj (podľa odbornej literatúry nič výnimočné hlavne ako u detí, tak i u ľudí v seniorskom veku). Na základe externého tzv. konziliára mu boli odporúčané lieky, ktoré by mali tzv. pooperačný nepokoj generovaný chirurgickým zákrokom, či anestézou eliminovať. (Odporúčanie je výslovne fakultatívna záležitosť, teda vec, ktorá sa nemusí vonkoncom akceptovať ako v zložení lieku, tak i v jeho dávkovaní.) Kto tie lieky odporučil ? Konziliárom bol tiež nejaký externý Dr., úväzkár. Pod svojím menom na pečiatke mal namiesto svojej odbornej špecializácie popri svojom mene a čísle lekára napísaný už len všeobecný nápis „lekár“ a pred menom MUDr. – nuž skutočne „výstižné a veľavravné“ … Išlo o nejakého MUDr. XY z okresu vzdialeného od tejto nemocnice cca 50 km. Tento Dr. podľa neskoršieho zistenia nebol na dôvažok ani atestovaný a on si dovolí písať akési vraj lieky, a to systémom od buka do buka ako ich zložením, tak silou podanej dávky a tzv. chirurg, dôchodca to zhltol aj s „navijákom“ a nechal ich pacientovi podať, tak ako bolo doporučené … ))-: Nedá nespomenúť tú skutočnosť, že pacient na takéto a podobné doslovne pre jeho organizmus jedy nebol zvyknutý. Jeho organizmus, metabolizmus ich nepoznal a v takej enormnej dávke akú dostal a ešte k tomu priamo do žily ich teda ani nedokázal tolerovať. Táto chemická látka (de facto neuroparalytická látka, ktorá dokáže rozhádzať okrem iného aj viac – menej všetky neurotramsmitery, teda celý centrálny nervový systém a následne, či spolu s tým i vegetatívne, autonómne nervstvo a tým pádom i činnosť životne dôležitých orgánov, ktorých činnosť nie je podmienená našou vôľou …) pôsobila na jeho organizmus až mimoriadne devastačne. (Nuž je pravda, že tzv. Novičok je účinnejší, ale aj napriek tomu jeho „podanie“ nevedno kým na rozdiel od tohto prípadu dvojitý agent XXX spolu so svojou dcérou prežili). Syn spolu s dcérou i nevestou sa teda okamžite vybrali na oddelenie, kde mal tento okresný lekár bez atestácie v tú noc tzv. konziliárnu službu.
Službu mal Dr. XY, známa firma. Tí, čo ho poznajú po „odbornej“ stránke lepšie, tak výlučne ho medzi sebou, „familiárne“, ale o to viac veľavravne poznajú pod pseudonymom Dr. Magor. Keď syn, dcéra i nevesta uvideli jeho meno Dr. XY, ktoré figurovalo na tabuli oddelenia ako zástupca prednostu, radšej si pretreli oči a ešte raz si ho prečítali, nakoľko si mysleli, že ich klame zrak. Nie, neklamal. Bol to syn bývalého „exponenta“ v tomto medicínskom odbore vďaka ktorému i on sám vyštudoval medicínu a dostal sa na uvedený medicínsky odbor do klinickej praxe. Súdny kolegovia uni sono tvrdia, že bez „starého pána“ jeho otca a jeho kontaktov, kamarátstva (tentoraz však kamarátstva skutočne na nepravom mieste) by tento Dr. Magor, ak by sa vôbec bez otca ním vôbec stal, zapadol prachom. Nuž je aj azda určitým životným paradoxom, že jeho otec, „starý pán“ sa sám stal obeťou vlastného povolania, špecializácie, teda vlastných pseudomedicínskych bludov, ktoré hlásal. Jedného dňa ho našli, už však post mortem. Obesil sa. Nuž a teraz túto štafetu i s bludmi, ktoré hlásal prebral jeho syn Dr. Magor. „Bože, len sa nedostať takémuto exotovi do rúk“, hovoria ľudia, čo ho poznajú a vedia o koho sa jedná. „Máte nespavosť, niečo vás dlhší čas trápi ? Chcete vyhľadať dnes tak reklamovanú pomoc ?. Ak natrafíte na Dr. Magora, ktorý v banálnych veciach „pomáha“ ľuďom metódou „trhať fialky dynamitom“, tak si asi viete predstaviť aký výsledok vás čaká a keď svojimi bizarnými metódami „liečby“ urobí z de facto zdravého človeka povestný „šalát“, nakoľko prostriedky, ktoré pri „liečbe“ používa vám to zabezpečia, tak vám tam napíše či aj ex post dopíše: „Veď tomu nebolo rady-pomoci, tak čo som mal robiť ?“ Nuž, ale aby to v rodinnej anamnéze Dr. Magora nebolo dosť, tento „doktor“ sa v ére socializmu skutočne aj „výhodne“ oženil. Jeho svokor bol agilný skalopevný komunista, normalizátor po ´68., „kádrový čistič“ vo vlastných tzv. straníckych, komunistických radoch … ničil osudy svojich proreformných straníckych kolegov. Nuž aj on sa vždy vedel zatriediť a na rozdiel od mnohých, áno aj mnohých čestných tzv. straníkov, z tohto svojho postavenia vedel aj patrične ťažiť, ale vždy len na úkor iných, metódou potápania svojich „súkmeňovcov“. Veď to bola účinná forma likvidácie konkurencie, ktorá mu stála v ceste. To len na dokreslenie tiež určitej formy pošahanosti. Jeho výrok pri osádzaní sochy (busty) „veľkého“ V. I. Lenina: „Mal som myšlienku vyjadriť Leninovou hlavou celý vesmír, teda vlastne naraz všetko…“ ((-: (Zdroj. Umenie a triedna spoločnosť. Večerník, 19. 5 1972), čo len dokresľuje buď jeho neobmedzený fanatizmus alebo mentálnu nekompletnosť. Nuž, ale ak takéto prostredie a okolnosti „formovali“ osobnosť tohto Dr., tak človek dospeje k otázke, či takýto človek za svoje činy vôbec môže niesť objektívnu zodpovednosť, keď sa jedná o osobu typu Dr. Jekyll – Mr. Hyde, v jednej osobe ))-: ? Nuž on za to čo robí v skutku možno ani nemôže … Otázka však znie ináč: „Pre Boha, to akože takýto človek má vraj liečiť ľudí ? Koľkým ľuďom už zničil zdravie a koľkých z nich „poslal“ svojimi „liečebnými“ metódami i na „druhý breh“. Veď nechať takéhoto človeka fungovať v medicínskom prostredí a ešte k tomu k dnešnému dňu na riadiacej funkcii, tak výsledok je asi taký istý ako spraviť z pyromana požiarnika. Nie nikto nechce existenčne ohrozovať ľudí, ale ak by tento Dr. vedel počítať, tak by bolo dozaista lepšie keby robil nuž dajme tomu medicínsku štatistiku alebo niečo podobné, teda tam kde nemôže škodiť priamo ľuďom skrz svoj diletantizmus, či osobnostný defekt. Syn sa s týmto Dr. stretol a žiadal ho, aby okamžite otcovi vysadil to svinstvo, ktoré otcovi dávali na ich odporúčanie. Sľúbil mu, že tak okamžite spraví. Nestalo sa tak. Pokračovali v podávaní tohto svinstva, len na druhý deň vraj znížili dávku na polovicu. Klinický stav kolísal. Nikdy však nebol nijako uspokojivý. Otec dokonca na základe týchto farmák upadol do afázie (chorobná strata reči). S vypätím všetkých síl bol schopný povedať len jedno dve slová, aj to len šeptom, cez pery. Syn sa teda skontaktoval so skutočne kompetentnými odborníkmi, lekármi internistami. Lekári z interného, žiadni bažanti začali kompenzovať otcov nelichotivý zdravotný stav, ktorý bol spôsobený hore uvedenými farmakami a okolnosťami (skutočne viac ako nešťastná konfigurácia osôb v inkriminovanom čase). Syn i dcéra chodili otca navštevovať každý deň. Syn si dokonca vybavil povolenie, aby mohol byť pri otcovi každý deň, okrem noci. Intervencia internistov pomaly zaberala. V nemocničnej izbe bol syn aj dcéra. Všetko vyzeralo tak, že sa otcov zdravotný stav uberá k normálu. Všetky merateľné hodnoty teplota, pulz, tlak, pravidelnosť dychu … začali mať priam tabuľkové hodnoty. Syn si teda podľa aktuálneho klinického stavu svojho otca myslel: „Konečne sa to už bude uberať len a len k lepšiemu. Ešte tak jeden deň a máme vyhrané.“ Už akosi spokojnejšie sedel pri otcovom lôžku. Jeho sestra stála obďaleč, keď tu skríkla. „Veď otec nedýcha !“ Zakríkol ju: „Si normálna ? Z takých vecí sa skutočne sranda nerobí.“ Prudko vstal, pozrel sa na otca, bola to naozaj bolestivá skutočnosť, otec už nedýchal. Nedýchal, nakoľko jeho srdce hoc predtým fyziologicky zdravé a k tomu ešte mimoriadne ľudské a šľachetné toľké šialenstvo, ktorému muselo čeliť, už nevydržalo.
——
IV.
Čo bolo v konečnom dôsledku príčinou úmrtia ? Došlo k nemu na základe dysfunkcie autonómneho nervového systému, ako kauzálneho následku malígneho neuroleptického syndrómu … teda Františkova smrť bola v konečnom dôsledku zapríčinená náhlou, neočakávanou zástavou srdca … vyvolanou nevhodnými „liekmi“ ako v ich množstve (na dôvažok intravenózne), tak i v ich špecifických vedľajších účinkoch XYZ, ktoré u oslabených jedincov (oslabený organizmus, pooperačný stav, vek, tolerancia na túto de facto drogu) vedú k mortalite práve tohto druhu … Ak sa pri podávaní tejto de facto drogy vyskytne malígny neuroleptický syndróm (čo sa v tomto prípade rozvinul v plnom rozsahu … so 100 % signifkantnosťou symptómov), je povinnosťou každého lekára tento „prostriedok – chemický preparát – da facto droga“ okamžite vysadiť a začať so stabilizáciou vzniknutého stavu, aby sa zabránilo možným fatálnym následkom … Nestalo sa tak …))-:
————-
V.
František odišiel na večnosť vnútorne vysporiadaný, svojou dušou čistý ako čerstvo napadnutý biely sneh na tatranských grúňoch, pod ktorými prvýkrát zazrel svetlo sveta. Žil čestný, charakterný, usporiadaný život. Vždy kráčal po priamych cestách. Bol skutočným, nielen deklaratívne veriacim človekom. Žil podľa skutočného nefalšovaného princípu: „Ora at labora“ Modli sa a pracuj. Na dôvažok na rozdiel od niektorých iných ľudí, „pracuj“ znamenalo u neho, nie pre svoj materiálny či kariérny profit, ale skôr pre blaho a osoh iných.
Ak existuje Boh, duša, nebo, tak v tomto ohľade nemôže byť skutočne nikto na pochybách, že on, jeho duša tam smerovala priamo. Bol skutočnou povestnou soľou zeme a priam požehnaním pre všetkých tých, ktorí mali tú možnosť sa s ním stretnúť, či žiť s ním v jeho blízkosti.
Skonal v nemocnici v pokoji a tichosti, akoby si to sám vyprosil, v kruhu svojich najbližších, tých ktorých najviac miloval, pri svojich deťoch. Skonal v nemocnici, kde jedni lekári skutočne liečia, snažia sa prinavrátiť stratené zdravie a zachraňovať životy a iní, áno aj zabíjajú. Pýtam sa, dokedy budú takéto elementy, doslovne vrahovia v bielych plášťoch strašiť v našom aj tak dosť zúboženom zdravotníctve ?
———-
VI.
Pýtam sa Vás, Vás všetkých bez akéhokoľvek rozdielu. Čo ak sa do podobnej situácie ako František … dostane hoc možno už zajtra niekto z Tvojich známych, blízkych, člen Tvojej rodiny, či dokonca Ty sám … ? ))-: Vraj Tebe sa to nemôže stať, Ty robíš v zdravotníctve, či sám si lekár, máš známych, či „dokonca“ aj peniaze ((-: … ? Áno, veď aj František robil v medicíne, a to plných 45 rokov a vonkoncom tam „neťahal“ žiadne tzv. „druhé husle“ … a …, áno, aj napriek tomu všetkému … ))-:
————-
Apropo,
vraj potrebujeme reformu zdravotníctva. Kde však začať ? Určite že nie deklarovanými „opatreniami“ typu „Každý pacient pri vstupe do nemocnice dostane WC papier, hygienické servítky a zubnú kefku, aj keď je to tiež „dôležité“ ))-:. V tzv. medicínskom prostredí je predovšetkým potrebné roztriediť zrno od pliev, veď len mechanické dopĺňania stavu chýbajúcich lekárov ich kvantity na úkor kvality nič nerieši a ak tak len štatisticky áno aj v tabuľkách zvýšenej mortality našich pacientov … V systéme je veľa šikovných lekárov, ktorí práve preto, že sú skutočne dobrí vo svojom fachu a disponujú aj toľko potrebnou ľudskosťou, tak potrebnou pre toto povolanie, ktoré nie je len profesiou, ale poslaním sú o to viac preťažovaní. To však neznamená, že v zdravotníckom systéme môžeme nechať pôsobiť, či doň prijímať nových ľahostajných flákačov v bielom plášti, diletantov, či dokonca niektorých áno, aj skutočných psychopatov, šialencov typu Dr. Mengele …
—
KAŽDÝ ČLOVEK MÁ PRÁVO BYŤ NEJAKÝM SPOSOBOM „POŠAHANÝ“, VEĎ SME „LEN“ ĽUDIA. AVŠAK AJ „POŠAHANOSŤ“ MÁ DOZAISTA MNOHO FORIEM I MIERU SPOLOČENSKEJ TOLERANCIE … V ŽIADNOM PRÍPADE VŠAK NIE JE MOŽNÉ, ABY „POŠAHANCI“ – BEZCITNÍ PSYCHOPATI, ČI ROZNORODÍ DEVIANTI, TEDA ELEMENTY SO SKLONOM ŠKODIŤ INÉMU ČLOVEKU (ĽUĎOM), ČI UŽ VEDOMO, ALEBO AJ NEVEDOME MOHLI NOSIŤ BIELY PLÁŠŤ A BYŤ PRIPUSTENÍ ČO I LEN K LOŽKU PACIENTA (ALE I VÝCHOVE DETÍ, AKO AJ OPATERE SENIOROV – širší, ale stále chúlostivý rámec …), ČI UŽ AKO LEKÁR, ALEBO INÝ ZDRAVOTNÝ PRACOVNÍK…
PRE BOHA, VEĎ KEĎ UŽ SKUTOČNE NEMOŽEM, ČI AD ABSURDUM NECHCEM ))-: POMOCŤ, TAK ASPOŇ NEŠKODÍM. AJ KEĎ SI OSOBNE MYSLÍM, ŽE SME TU A TERAZ NA TEJTO ZEMI HLAVNE PRETO, ABY SME POMÁHALI, A TO NIE LEN SEBE ))-:, ALE AJ TÝM DRUHÝM, A HLAVNE TÝM, KTORÍ TO I SKUTOČNE POTREBUJÚ, VEĎ TO JE PRIAM NAŠA ĽUDSKÁ MISIA, BEZ NAPĹŇANIA KTOREJ STRÁCAME PRÁVO NIESŤ OSLOVENIE (POMENOVANIE) … ČLOVEK …
—
EPILÓG:
Dnes už František (bývalý politický väzeň komunistickej éry, nie však typ akéhosi bezhlavého rojka, či kverulanta …), jeho telesná schránka odpočíva na bratislavskom Martinskom cintoríne (nie však jeho až krištáľovo čistá duša, duša na ktorú ako každý skutočne veriaci človek i on kládol taký veľký dôraz). V národnej svätyni, Šaštínskej bazilike je dnes jeho meno zvečnené na pamätnej bronzovej tabuli „Saleziani in vinculis – Salezíáni v okovách (1950-1989)“ spolu so 41 súputníkmi (spolu s blahoslaveným Titusom Zemanom, ako jedným z reprezentantov, vybraným vzorom tejto doby i generácie…), ktorí priniesli osobnú žertvu ušľachtilým ideálom, ktoré zlikvidoval neľudský a furiózno – beštiálny tzv. komunistický režim, a to hlavne v skutočne ľudsky pomätených 50. rokoch. V roku 2015 bola Františkovi udelená pamätná medaila a ďakovný list za jeho životný postoj a za to, že v päťdesiatych rokoch sa ako mladý človek nenechal zlomiť nastupujúcim besniacim komunistickým režimom.
ČESŤ JEHO PAMIATKE A VEČNÝ POKOJ I SLÁVA JEHO NESMRTEĽNEJ DUŠI … IN AETERNUM, AMEN …
Ďakujem,
© Rastislav Kalafut
PS:
Čo sa dá teraz v predmetnej veci robiť podať stažnosť … následne žalobu …? Prečo Františkova rodina tak neučinili ? Život mu späť už nikto nevráti. Aj keby prvá inštancia (dozorujúci orgán pre takéto a podobné prípady – Úrad verejného zdravotníctva) potvrdila fatálne zlyhanie „lekára – lekárov“ pri aplikácii „farmák“ s fatálnymi konsekvenciami, t.j. končiace sa smrťou, tak by sa (pri súčasnej platnej slovenskej jurisdikcii) nestalo nič viac a nič menej, než že by subjekt kde sa tento „incident“ stal dostal pokutu (sankciu) vo výške cca +,- 10 000 Euro. Čo by neznamenalo nič iné, než viazanie, či odvod týchto finančných prostriedkov de facto z rozpočtu kapitoly MZ SR späť do ŠR SR, a to by za súčasnej situácii panujúcej i v zdravotníctve dozaista nikomu nepomohlo …Nuž a čo by mohlo nasledovať potom ? Mohla by sa podať žaloba na súd, a to paradoxne nie voči „lekárovi – lekárom“, ktorí tento stav zapríčinili, ale musela by byť podaná na konkrétny právnický subjekt, t. j. nemocnicu, absurdné, ale pravdivé. Nuž a ťahať sa po súdoch v občiansko – právnom konaní možno aj niekoľko rokov, veď dovtedy možno pomrú už aj niektorí aktéri eventuálnej kauzy. Expertízy, dokazovania, odvolania, riadne opravné prostriedky, nevylučujúc tie mimoriadne … obštrukcie … atď. Františkov hodnotový svet jeho rodina poznala veľmi dobre a na 100 % sa zhodli na tom, že ad absurdum, ak by mohol, tak by im povedal: „Nechajte to tak …, ak bude potrebné život si ho, ich nájde sám … “ Alebo, žeby až po smrti … ? Nuž nečudujem sa prečo sa mnohí ľudia boja smrti – ale vlastne toto je dosť logické – pud sebazáchovy … (ako ľudia to máme v sebe, tento inštinkt zabudovaný ako súčasť našej ľudskej osobnosti.) Nuž a prečo iní odmietajú možnosť existencie Boha okrem iného ako nekonečnej a skutočne spravodlivej entity s možnosťou áno aj eventuálneho zatratenia ? Tu, na zemi totižto ruke zákona niektorí jedinci … dokážu utekať, ale v prípade existencie očistca, či inferna a jeho časovej neohraničenosti – večného zatratenia tomu tak nie je …nuž, tak si to račej nepripúšťajú, či takúto eventualitu radšej všemožne a priori odmietajú ))-: Riadia sa podľa jediného princípu. Tam kde neexistuje BOH – absolútna spravodlivosť, tam sa môže všetko a tá akási svetská – justičná – veď to tu nefunguje, a predsa keby … tak to nejako uhrám, nejako sa z toho vyzujem ))-: …
Celá debata | RSS tejto debaty