PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Úvod:
V mojom živote som sa stretol s dvoma pre mňa skutočne zvláštnymi, až „mysterióznymi“ svedectvami, ktoré boli od seba časovo i priestorovo nezávislé a predsa svojim obsahom tak identické, a to bez toho aby ich protagonisti pred „udalosťami“ o predmetných fenoménoch niečo vedeli, počuli, či čítali, alebo sa o to akýmkoľvek spôsobom vôbec, čo i len okrajovo zaujímali ….
Nechcem k uvedenej problematike pristupovať prvoplánovo, to by znegovalo poslanie tohto článku, výpovede. Abstrahujem teda od svetonázorového chápania sveta, nášho bytia a vedomia. Z uvedeného dôvodu sa mi teda nejedná o to ako je človek vnútorne „naprogramovaný“, v čo verí, vrátane mojej osoby. Či by chcel ísť po smrti priamo do neba, „bohužiaľ“ aj to v nejednom prípade tzv. veriacich skrz „kšefty s nekonečnom počas života s akýmsi bilančným kalkulom „dal – má dať“ ako i s akousi svojskou interpretáciou dobra, ale mnoho ráz bohužiaľ výlučne len na ten svoj obraz ((-: . Nuž veď takýchto prípadov „alibistického dobra“ je okolo nás až, až …))-: ).
Na druhej strane je zase dosť takých, ktorým by najviac vyhovovalo ak by po smrti nebolo nič, len nekonečná prázdnota (nakoľko „on-ona“ dobre vie, že by to pre neho bolo lepšie než zodpovedať sa za skutky napáchané počas života). Nuž v mnohých prípadoch sa tomuto druhému prístupu nemožno ani čudovať. Volia si teda radšej cestu ničoty ako možnej zodpovednosti, skladania účtov za svoje činy ))-:) .
Nie, nechcem tu rozvíjať vedecké, či pseudovedecké pojednania o existencii a bytí (nakoľko aj keby som na to bol „kompetentný“ ))-:, tak veda je na zodpovedanie týchto otázok stále krátka, a tak to asi aj ostane raz a navždy….) Na druhej strane sa nechcem opierať ani o filozofiu … a jej hlavný inštrument apologetiku počnúc od tej serióznej (všeobecne akceptovanej …), až ad absurdum mnohé nekonvenčné no dnes tak obzvlášť moderné novodobé teórie „snívajte s nami“ (rôzne sektárske škodlivé vízie pravdy, počnúc tými synkretickými až po „JA som pravda“ – poďte za mojím „svetlom“ – Kam ? De facto do temnoty myslenia i konania …)
————-
Ergo, in medias res:
V živote som stretol dvoch ľudí, ktorý prežili klinickú smrť. Oni navzájom sa nepoznajú ja ich však poznám oboch. Jeden prežil klinickú smrť po ťažkej autonehode, druhý, keď mu praskol vred na dvanástniku, o ktorom ani nevedel, že ho má.
Obaja nezávisle na sebe v stave klinickej smrti opisovali stav svojho vedomia nasledovne:
Videli mimo svojho tela. Počas klinickej smrti boli svedkami toho, čo lekári, ktorí ich operovali, či boli pri zásahu, robili s ich telom, ku ktorému paradoxne necítili žiaden existenčný, či emočný vzťah. Vedeli do detailu opísať všetko to, čo sa v miestnosti nachádzalo, a nielen tam. Vedeli kto tam bol, ktoré úkony a ako sa vykonávali, o čom sa rozprávalo. Všetko čo ich trápilo alebo na čom lipli bolo zrazu pre nich malichernosťou, ak sa dá vôbec o akejsi malichernosti hovoriť. Po tejto epizóde sa dostavil zvláštny pocit prežívania celkovej autoprojekcie, retrospektívny pohľad na celý ich prežitý život, dokonca aj na tie veci, ktoré si človek pri bežnom rozpamätávaní neuvedomí, či by mu neprišli už dozaista nikdy na um. V ten okamih akoby v nich ožilo vlastné svedomie. Veci, ktoré urobili vedome zle ich doslovne „spaľovali“, tie dobré uvádzali do stavu akejsi blaženosti. V ďalšej fáze sa svojím vnímaním dostávali stále bližšie a bližšie k akémusi „svetlu“, ktorému sa nedalo odolať. O čo boli k nemu bližšie, o to viac pociťovali neopísateľný a ťažko vyjadriteľný pokoj a blaženosť už len z pomyslenia, že sa s týmto svetlom nevedno kedy, ale predsa stretnú a stotožnia. Súbežne s tým vnímali aj vlastné bytie, jeho akúsi novú formu, jeho podstatu… Ďalšia fáza bola fáza zastavenia. Niečo, či skôr niekto (neznáma entita) ich však už nepustil ďalej. Vyslovene im prikázal vrátiť sa späť aj keď svojou túžbou gravitovali k svetlu… Fáza posledná – prebudenie sa na nemocničnom lôžku, tak akoby sa prebral hocikto z nás po úspešnej operácii.
Spoločné konštatovanie: Nebol to len akýsi sen, nemohlo to byť spôsobené ani zmenenou vnútornou biochémiou mozgu, či vonkajšou farmakochémiou podávanou počas zákroku (akýsi narkotizujúci efekt …). Svorne tvrdili: „My sme nemali len akýsi pocit, my sme mali poznanie áno aj o takých veciach, ktoré by nám žiadna chemická látka nemohla sprostredkovať – schopnosť pohybovať sa v časopriestore a so 100 % autenticitou i o tom vypovedať.“ Keď som sa ich opýtal ako dlho to trvalo ani jeden z nich mi nedokázal povedať časové vyjadrenie. Tam … jednoducho čas neexistuje … Asi som musel mať u oboch dosť veľkú dôveru, keď mi obaja svorne povedali, že sa o tom zmienili len pár ľuďom, nakoľko iní, „cudzí“ by si mohli dozaista aj poťukať po čele, že o čom to rozprávajú. Obaja sa však zhodli na tom, že to čo zažili sa vlastne vyrozprávať ani nedá, to je potrebné zažiť. Ako tento zážitok, skúsenosť oboch ovplyvnil ? Neboja sa smrti, to však neznamená, žeby ju akosi „vyhľadávali“… Do veľkej miery to zmenilo ich pohľady na akúsi dovtedajšiu hierarchiu hodnôt … Vyslovene sa snažia robiť viac dobra, ako by sa to od určitého okamihu stalo ich integrálnou podstatou, o ktorej sa nepolemizuje. Čo vedia pomenovať, či identifikovať ako zlo, tak tomu sa jednoznačne snažia vyhýbať. Nie nestali sa s nich „svätci“ len ich niečo silne prežité akosi viac poľudštilo …

Vo všeobecnosti, pre dokreslenie. Jeden známy pochádza z veriacej, no vieru nie až tak praktizujúcej rodiny, druhý je z rodiny, kde sa o takýchto a podobných témach nehovorilo, jeho otec bol vysokým dôstojníkom niekdajšej socialistickej verejnej bezpečnosti (polície).
Viem, že o takýchto témach sa už možno aj dosť popísalo, ale osobne som to takúto výpoveď nikdy predtým nepočul, a to z dvoch navzájom rozdielnych a hodnoverných zdrojov.

Epilóg:
Tu ma však napadá analógia s výrokom, konštatovaním R. Descartesa : „Myslím, teda som.“ ergo: „Vnímam, teda existujem“. Nuž žeby takýto pre mňa (neviem ako pre vás) nevšedný jav bol akýmsi svedectvom toho, že naše vedomie existuje aj v nemateriálnej podobe, teda aj post mortem … ? Neplatí teda aj obdoba jedného z hlavných fyzikálnych (materiálnych) zákonov „Zákon zachovania energie“, ktorý hovorí, že energia nezaniká, len mení svoje formy ? V modifikácii akéhosi zákonu zachovania bytia, skrz zachovanie vedomia … podľa ktorého sa naše vedomie ani po fyzickej smrti nestráca, „len“ sa transformuje do svojej inej, novej, ale nikdy nezanikajúcej podoby „duchovnej“ (formy) … ? Neviem, ale osobne si takého a analogické javy, ktoré de facto popierajú, či obchádzajú fyzikálne zákony a nie sú merateľné ani na úrovni biochemickej či molekulárnej vysvetliť neviem, vy áno ?
——-
Nuž, ale nech je tomu a podobným veciam … ako je … Avšak aj bez ohľadu na náš osobný svetonázor zachovajme si vždy ako manuál pre naše myšlienky, slová a skutky výsostne ľudské atribúty … Aj keď je to mnohokrát skutočne nesmierne náročné …, veď každý z nás je „až“, a zároveň „len“ človek, alebo sa mýlim ? Nebude sa nám takto …, nuž možno v mnohých prípadoch nie hneď, ale v konečnom dôsledku predsa len lepšie žiť ? Nie, nemyslím len nám osobne, ale aj pri našej vzájomnej medziľudskej interakcii, v našich medziľudských vzťahoch, veď človek nie je za normálnych okolností bytosťou izolovanou, ale spoločenskou, nuž a v konečnom dôsledku nielen zlo, ale aj dobro je nákazlivé … ((-: … Tu už však dozaista začína iná téma …
Ale hádam stačilo … , môj školopovinný syn je už hladný a pripaľujú sa mi rezne, musím ich ísť obrátiť … ((-:

Ďakujem.
R. Kalafut