Činím a nevidím, nevnímam dôsledky mojich skutkov. Prehliadam konania svoje a tvárim sa nevedome na to, čo sa odjakživa patrí, či skôr prináleží k tomu, aby sa z človeka stala aj skutočná ľudská bytosť. Všetko mi je sväté, tak posvätné práve to, čo sa mi práve hodí. Matematika mi nikdy nebola tak blízka, tak prečo vzorce správania, exaktne určené akýmsi všemohúcim bytím, či vyšším princípom samotným. Akýsi dekalóg prinesený z hory Sinaj je dobrý tak do múzea, či archívu zabudnutia. Nenechám sa limitovať príkazmi, zákazmi, prikázaniami obmedzujúcimi moje bezhraničné JA. Pre môj rozvoj v smere kráčania k absolútnemu poznaniu pravdy skrz prizmu mojich osobných hodnôt a nie tých konvenčných a obmedzujúcich, držiacich moje túžby, vášne i pudy tak potrebné pre výstup na Olymp môjho absolútna na nezmyselnej uzde. Regule, pokyny, pravidlá ? Nie ! To v kazajke týchto zovretí nikdy nedosiahnem, po čom moja neskrotná myseľ prahne. Vystupujem na piedestál majestátny, tam kde sa tá moja veľkosť najlepšie bude skvieť a vystavená každému bude na obdiv. Prekonávam balvany, rokliny s ľahkosťou, bez balastu obmedzení. Topánky moje drtia všetko, čo im príde pod nohy. Pod podrážkou topánok mi často zapraští, veď je to zrejmé, keď stúpam hore musím sa od niečoho odraziť, aby som ďalší krok v ústrety vysnívaného štítu spravil. V ústrety výšine po ktorej myseľ moja až freneticky prahne. Čoraz viac mi chrastí pod nohami, podložie nie je vždy kamenisté, ale aj ľudské hnáty a lebky samotné ako opora pre dosiahnutie môjho cieľa sú mi dobré. Pomyslím si hlupáci, veď aj oni tam kráčali, ako dobre, že mi prišli pod nohy. Už som skoro na vrchole, ešte krok. Konečne, už som tam. Nuž, ale zrazu obrovské sklamanie sa z mojich očí zračí. Ako je to možné, veď necítim pocit uspokojenia, opak sa stal pravdou. Len šero meniace sa v tmu a chlad ma na tomto štíte obchádza. Rozhliadam sa vôkol seba, aby som sa pokochal výhľadom z toho teraz už môjho najvyššieho vrchu. Bože nie, veď toto nemôže byť pravdou ! Prebúdzam sa zrazu z opojenia môjho so studeným potom na čele a zrýchleným tepom a v strachu precitám tento raz však do skutočnej reality. Bože, Bože, Bože ! V kŕči zúfalstva si trhám vlasy a päsťami zovretými búšim do prázdnoty. Veď ja nie som na vrchole slávy mojej vysnívanej, ale v príšerne smradľavej čiernej bezodnej jame uviazol som. V útrobách nesmiernej temnoty, ponurej tiesňave som nadobro zakliesnený, kde telá mojich predchodcov tohto výstupu už hnijú, či už len ich kosti sa opierajú pozvoľne o seba dosť už navrstvené. Pochytí ma ešte väčšia úzkosť, panika a strach nielen z pohľadu samotného, ale hlavne z nezvratného faktu, že i ja onedlho takto tu v absolútnej temnote a samote ako tí predo mnou dopadnem, a to raz a navždy… Pokúšam sa však aspoň raz z posledných síl vyprahnutého hrdla môjho zakričať. „Miserere nobis – /Bože/, zmiluj sa nado mnou“, ten úpenlivý povzdych ešte ako chlapec od starej mamy pomnem. Nuž ale, neskoro sa vydral z mojej mysli a hrdla samotného. Nikde ho už nečuť, pohltí ho len nekonečná tmavá prázdnota i beznádej samotná.
————————–
Ergo, memento, homo, quia pulvis es a in pulverem reverteris. /Teda, pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš …/
© R. Kalafut
Celá debata | RSS tejto debaty