Založ si blog

Príbeh, V tôni polnočnej Bratislavy . . .

Prišiel som z práce domov, bolo toho dosť. Únava ma sklátila na posteľ a zaspal som. Zobudil som sa okolo 23.00. Zapol som si televízor. Nedávali nič také čo by ma zaujalo. Hodil som na seba tričko, natiahol rifle a obul si športovú obuv. Vybral som sa z bytu smer nočné sídlisko. Táto doba má vzhľadom na nočný čas, tmu samotnú, ktorú sem tam pretína pouličné osvetlenie, osobitú atmosféru. Všade už bolo ticho, ba už aj krčmoví skauti boli spoločensky unavení a čakali na nový deň, kým sa zobudia možno aj s bolesťou hlavy, kocovinou. Prechádzal som komótnou chôdzou cez miestami menej, inde zase viac osvetlený park. Ulice boli takmer ľudoprázdne. Videl som oproti mne prichádzať dohromady troch ľudí. Každého osamote. Vo všetkých troch prípadoch ako sme sa ku sebe približovali, zaevidoval som u nich akési intuitívne správanie. V určitej vzdialenosti, ktorá nás delila, každý jeden z nich sa zrazu rýchlo odklonil od pôvodného smeru a pridal do kroku. Nuž zbohom, kam sme to dospeli, to sa ľudia boja chodiť po ulici ! Áno bola tma, ale to ticho a pokoj vyvolávali vo mne väčší pocit bezpečia a pohody ako šialený, hektický deň vo veľkomeste. V hlave som si ešte usporadúval myšlienky čo a ako budem robiť na druhý deň, čo ma čaká. Nakoniec som len tak bezmyšlienkovite kráčal a relaxoval som pri príjemnom vánku, ktorý ako celé sídlisko tak i mňa chladil po predošlom horúcom dni.
Prešiel som cez za dňa frekventovanú, no teraz skoro opustenú cestu na druhú stranu. Išiel som okolo cintorína, keď som zbadal neupravený, do zeme vyšliapaný chodník pozdĺž plota, ktorý bol lemovaný nízkymi topoľmi a krovím. Zrazu som zbadal človeka ležiaceho pri múre cintorína. Akurát bola povestná hodina duchov. Podišiel som k nemu a spýtal som sa: „Človeče, ty žiješ ?“ Ležal na kartóne a svoj batoh mal ako podhlavník. „Ej, žijem veru žijem.“ Nuž nadviazali sme rozhovor a tu je jeho obsah. Neznámy začal rozprávať: „Pochádzam zo Starého mesta. Neskôr som sa presťahoval sem na vedľajšie sídlisko. Keď som navštevoval 7. triedu základnej školy, tak mi jedného dňa oznámili, že môj otec, ktorý pracoval ako kontrolór železničných tratí, mal v práci vážnu nehodu. Nejaká mladá žena s kočíkom si chcela skrátiť cestu cez železničnú koľaj. Otec pohotovo zareagoval a prudko odstrčil ženu i s kočíkom s koľajiska, kde sa rútil prázdny vagón. Ak by tak neurobil, boli by ona i dieťa v kočíku namieste mŕtve. Z druhej strany však nezaregistroval pozvoľný pohyb druhého vagóna, ktorý ho zachytil a spôsobil mu devastačné poranenia. Vzápätí prišla záchranka. Otec však zraneniam v sanitke podľahol. Matka to niesla veľmi ťažko. Bola to pre ňu obrovská trauma, stres, na otca bola veľmi emočne naviazaná a musela sa starať sama o svoje 2 deti. Padla do apatie. Od detstva trpela sezónnou alergiou, potom pridružila sa aj astma, ktorá sa zosilňovala. Jedného dňa na ceste do obchodu v jesennom sychravom počasí pri tlakovej inverzii, kedy najviac cítiť bratislavský smog z automobilov, dostala astmatický záchvat. Aerosolový prípravok na uvoľnenie prieduškovej spazmy si nechala doma. Došlo k zovretiu dýchacích ciest, padla do bezvedomia a tak zomrela, udusila sa.“
Neznámy pokračoval v rozprávaní svojho životného príbehu, nerušil som ho: „Mal som manželku deti sme nemali. Bola to taká dedinská „Kača“, čo prišla do Bratislavy a hneď si myslela, že je niečo nóbl. Bohužiaľ vidina veľkomesta oproti učupenej, ale morálne čistej dedine niektorým ľuďom zastrie myseľ a už sa ani nepriznajú odkiaľ pochádzajú, akoby sa za to hanbili. Pritom sa hrajú na niečo čo vonkoncom nie sú, na akési mestské kaviarenské paničky. Spália za sebou mosty, výchovu, ktorú dostali z domu a začnú sa správať akosi ultraliberálne, veď tým dominantne veľkomesto žije. Chodila do kaviarne a mlela slamu na prázdno, ale robilo jej to dobre, lebo zapadla vraj medzi mestskú smotánku, aspoň ona to tak prezentovala. Mala z toho taký pocit, že je zrazu niečo viac. Nuž skutočne viac ako diskutabilná vec. Chcel som jej však napriek tomu vždy vyjsť po vôli. Mal som podnikový byt, ktorý som pri transformácii z polovice prepísal na ňu, aby sa cítila byť viac súčasťou Bratislavy, a to nielen z cigaretového dymu kaviarní a posedávania pri kávičke, či fľaške kvalitnejšieho vína. Vždy mi vravela, že sa v takejto spoločnosti cíti veľmi dobre, že sa tam stretáva akási smotánka a ona sa už cíti jej súčasťou. Ja som chodil do práce a drel som ako otrok. Zasklieval som vysokopodlažné budovy v Bratislave. Kotvil som a vysprávkovával obrovské sklenené tabule na výškových budovách, či už rekonštruovaných, ale hlavne na tých nových bratislavských „mrakodrapoch“. Jeden deň, nuž stáva sa to hlavne pri takej práci akú som robil. padol mi na nohu oceľový rám. Výsledkom úrazu bola otvorená zlomenina, prevoz do nemocnice, následne operácia a niekoľkotýždňový pobyt na lôžku. Našťastie všetko dopadlo dobre. Dostal som aj odškodné, kvalifikovali to ako pracovný úraz. Tieto peniaze som poukázal na spoločný rodinný bankový účet k tým ostatným, čo som dovtedy ušetril. Manželka ma do nemocnice prišla pozrieť len raz, aj to sa tvárila: „Ty ešte žiješ ?“ Nuž mala pravdu. Ak by to nebol „len“ úraz o kovovú konštrukciu, ale pád z 25. poschodia, tak to by som dozaista už nerozchodil. Áno, pri mojej práci aj keď človek dodržiava všetky bezpečnostné opatrenia, aj to sa stáva. Keď som prišiel z nemocnice domov, kľúč do zámku bytových dverí nepasoval. Otvoril mi vysoký vyholený potetovaný chlapík. Krk mal zrastený s ramenami, nuž váha dobrých 120 kg. Keď som povedal kto som a čo chcem, nuž, že tu bývam a že je to môj byt, tak kývol prstom a povedal mi: „Nuž, vysvetlím Ti veci, poď len na slovíčko.“ Keď som vošiel do bytu, v mojej obývačke na novokúpenej sedačke sa rozťahovali ešte dvaja „steroidní býci“, ktorí na mňa zo začiatku dosť nechápavo s trošku neprítomnými mútnymi pohľadmi pokukávali. Keď sa zorientovali, tak vzápätí zorientovali aj mňa. Vraj tento byt mi už nepatrí, že oni si ho kúpili pre seba, pre akési obchodné záležitosti. Nuž ktovie v čom lietali. Ovešaní zlatými reťazami chceli túto skutočnosť a svoj status z výnosného „obchodu“ len podčiarknuť. Áno, oni si od mojej ženy kúpili jej majetkový podiel na byte a že ak si budem robiť nejaký nárok na tú moju polovicu, čo mi patrí, tak sa stanem nezvestným, a to na veľmi dlhú dobu, ak nie navždy. Pochopil som. Nuž nátlak je nátlak, zašiel som s nimi k notárovi a akože som im tú moju polovicu predal. Ten s býčou hlavou i krkom bol ku mne taký veľkorysý, že mi dal dve tisíc eur, vraj on má sociálne cítenie, že nevyrastal v najlepších majetkových pomeroch. Peniaze na to, aby som sa stihol spamätať a vraj aby sa zo mňa nestal bezdomovec, že už ich je v Bratislave dosť a on sa zo svojho Bentley nerád pozerá na ošumelých neupravených ľudí posedávajúcich, či ležiacich na lavičkách. Nuž čo sa vlastne medzitým, čo som bol v nemocnici odohralo. Tá moja, teraz už žena veľkomesta, si nabalila nejakého imigranta. Predala polovicu bytu, vybielila spoločný účet a zmizla s dotyčným nevedno kam.
Nasťahoval som sa teda k mojej jedinej sestre, ktorá mi vyčlenila jednu izbu aj napriek tomu, že jej muž, môj švagor penil. Ja som do práce už nenastúpil, noha aj keď bola zahojená, ma stále pobolievala. Mal som však inú nemenej dôležitú aktivitu, ktorá ma zamestnávala. Sestra totižto mala silnú cukrovku a choroba jej progredovala, tak som sa o ňu staral. Nuž čo, nič sa v jej prípade už robiť nedalo, len jej orezávali nohu ako kebab, nakoľko jej postupne odumierala až sa raz dostala do nemocnice odkiaľ sa už nevrátila. Tak som si zobral tých pár vecí, ktoré mi ešte ostali a pobral sa do bratislavských ulíc. Po sestre ostala ešte jej dcéra, moja neter, s ktorou mám pekný vzťah. Je však ešte neplnoletá a jej otec je despota, takže kontakt s ňou nemám. Mojou ubytovňou sa stali lavičky a menej frekventované podchody, či šachty. Spal som aj v nocľahárni určenej pre bezdomovcov. Nuž prišiel som tam, zaplatil 5 euro a uložil som si tých pár osobných vecí, ktoré som ešte v taške na koliečkach mal. Keď som sa ráno zobudil, moje osobné veci nikde a keď som sa chcel postaviť z postele, hneď som zistil, že som už aj bez topánok, veď niekomu sa zišli. Odvtedy tzv. ubytovňa ani nápad ! Bol január a ja na ulici. Doslovne sibírska zima. Nuž ale dobre som sa zababušil, sveter na svetri, a tak som na lavičke prečkal noc s teplotou – 25 stupňov pod nulou. Ráno ma však akosi prestali poslúchať nohy. Došuchtal som sa do nemocnice. Ľavá a pravá noha omrzliny 3. stupňa, všetky palce fialové a postupne černeli. Ak som nechcel, aby tento stav pokračoval až po fatálny koniec a ak som nechcel dopadnúť ako moja nebohá sestra, všetky mi ich amputovali.“ To som zbystrel: „Čo ?“ Chlapík s dôrazom v hlase opakoval: „Všetky do jedného. Azda neveríš ?“ Ani nečakal na moju ďalšiu reakciu a dal si dole obe topánky. Prsty boli skutočne fuč. „Tak tu chodím aspoň prenocovať pri múre cintorína. Ľudia majú z tohto prostredia akýsi podvedomý strach, tak sa ich tu v noci veľa nepohybuje.“ Pousmial som sa azda aj na znak súhlasu a on pokračoval: „Toto je ale moje bývanie pod holým nebom len keď je tma, teda od 22.00 pokiaľ nezačne svitať. Ráno tu však chodí nejaký zakomplexovaný magor s takým psom čo ma pysk ako sviňa. Chodí ho sem venčiť. Nuž, zaspal som a už bolo jasno. Zobudil som sa na vrčanie psa. Otvoril som oči a oproti mojej tvári bol pes s otvorenou papuľou a vycerenými zubami ako skoby. Ak by ma uhryzol, tak podobu svojej tváre už nikdy nespoznám. Chcel som inštinktívne nastaviť lakeť na obranu, ale hneď som si to rozmyslel, nakoľko táto beštia by to mohla vnímať ako útok a hneď by som mal po ruke. Jej majiteľ psychopat na prvý pohľad sa len smial: „No, čo je ty homeless, bojíš sa však ? Keby som vedel, že si umytý, tak môjmu štvornohému kamošovi by som pripravil azda aj dobré raňajky.“
Nedalo mi, aby som sa ho nespýtal: „Nuž a z čoho teraz vlastne žiješ ?“ Chlapík sa rozhovoril ďalej: „Veľa mi toho netreba, a vlastne až teraz som zistil, že vlastne ani nikomu z nás. Hoci mám problém s udržaním stability, to kvôli tým amputovaným palcom na nohách, tak mám vozík, do ktorého zbieram šrot. Keď tak chodím, nazbieram nejaké to železo, ba niekedy aj autobatériu a tá ti vynesie aj 5 euro.“ Vzápätí ukázal prstom do diaľky a vysvetlil: „Tam majú taký stánok, či pohostinstvo Číňania. Chodievam im tam pozametať, upratať neporiadok okolo ich biznisu a oni mi za to dajú niečo čo im zvýšilo a nasledujúci deň to už nebudú môcť predať, tak sa dobre najem.“ Nedalo mi však nespýtať sa: „OK, ale kde si ak v noci prší ?“ Pousmial sa: „Aj na to mám riešenie. Chvála Bohu ešte existujú aj dobrí ľudia. Vidíš tam tú svetelnú reklamu? Tak to je opravovňa áut a v noci je strážená SBS, nuž a slúžia tam takí dobrí chalani, že ma nechajú prespať pod prístreškom, kde sú odstavené autá určené na opravu.“ Keď som tak počúval jeho dôverné rozprávanie, zrazu mi napadlo: „Veď ja som sa Ti vlastne aj zabudol predstaviť“ a podal so dotyčnému ruku: „Rasťo“. „Laco“, odvetil. „Vieš, Rasťo, ja som poriadkumilovný človek, ale aj preto, aby na mňa nemohol nikto poukazovať, že tu robím akýsi neporiadok, tak vyzbieram stále celý priestor okolo tejto strany cintorína od odpadkov, či ich už sem niekto pohodil alebo zavial vietor.“ Pýtal som sa ďalej: „A čo sa týka peňazí, Laco, nedostávaš žiadnu podporu, či sociálne dávky od štátu ? On odvetil: „Požiadal som o sociálne dávky, no úradníčka mi povedala že na rozhodnutie či ich dostanem nech si len pekne počkám, vraj oni majú na to zákonom stanovených 90 dní. Nuž a ak by som to dostal, tak mi to všetko vyplatia naraz. To ma upokojilo a dalo väčšiu nádej aj na to, že si budem môcť kúpiť ortopedické topánky, ktoré stoja 80 euro, ale vylepšujú stabilitu v takých prípadoch aký je môj, teda tým ľuďom, ktorí majú amputované palce na nohách.“
Laco, muž okolo päťdesiatky, pokračoval a hovoril v intenciách: „Bohužiaľ takých ako som ja, či ľudí v podobnej situácii je veľa. Nuž od 89. roku budujeme, či skôr hovoríme o akejsi demokracii, ale spolu s väčšou intonáciou tohto slovo sa nám pred očami stráca zásadná vec, a tou je praobyčajná ľudskosť. Tá však pramení z útrob človečenstva, zo srdca, či keď chcete z duše, podstaty človeka samotného a nie z proklamovaných hesiel zaznievajúcich naprieč celým politickým spektrom, o to viac sugestívne a s väčšou intenzitou, o čo viac sa blíži čas volieb.“
Pomyslel som si: „Laco, veď máš pravdu !“ Veď aj keď si to nechceme pripustiť, tak v obdobnej, možno i horšej situácii sa môže už hoci aj zajtra ocitnúť hocikto z nás. V takej situácii, v ktorej nás už nezachráni ani tučné konto v banke, ani vládny, či mimovládny bavorák, či limuzína inej exkluzívnej značky, ani žiadna „ľavo – pravá“ stranícka knižka, či príslušnosť k nejakej „záujmovej skupine“. Pozrel som sa na druhú stranu, teda poza cintorínsky múr. Videl som na hroboch zopár zažatých sviečok a spolu s nimi akýsi sálajúci pokoj. „Pozri sa, Laco, čo tým čo nás predišli v zákonitosti života, či bytia treba!“ a ukázal som smerom na hroby. „Veru nič, Rasťo, a to si mnoho ráz neuvedomujeme, že v rýchlosti času tam budeme spolu s nimi ležať aj my.“ Už som chcel odísť a v tom ma napadlo, že tam Lacovi nechám nejakú maličkosť. Zalovil som v peňaženke a dal mu dva či tri gastráče. „Ci bisťu, Rasťo, to budem mať dva aj tri dni hody a to ešte viem. kde majú dobré cenové akcie. Rasťo, a čo ti ja dám na oplátku ?“ Bolo to od Laca sympatické gesto. „Vieš čo ak súhlasíš, Laco. ja si ťa ak môžem zvečním, odfotím, nuž ale pre diskrétnosť sa mi otoč tak, aby som ťa vedel spoznať len ja. teda aby ti nebolo vidieť do tváre.“ A tak som si Laca neuložil len do pamäte, ale aj do mobilu. Nuž pobral som sa teda nočnou Bratislavou, jedným bratislavským sídliskom naspäť domov. Umyl som sa, zaľahol do postele a vo voľne plynúcich myšlienkach som zaspal.

Kalafut Rastislav

Pán JUDr. A. Danko, neschválenie štátneho rozpočtu je ťah na vlastnú bránu . . .

21.11.2019

Aj keď som osobne z toho nič nemal, tak som bol rád, že SNS sa v parlamentných voľbách 2016 opätovne dostala do parlamentu. Áno, bolo to hlavne Vašou zásluhou. Nehovorím do vzduchu viď. link viac »

Quo vadis NAŠE preexponované EGO ? . . .

06.01.2019

Činím a nevidím, nevnímam dôsledky mojich skutkov. Prehliadam konania svoje a tvárim sa nevedome na to, čo sa odjakživa patrí, či skôr prináleží k tomu, aby sa z človeka stala aj skutočná viac »

„Prestaňme blbnúť ! “, najpotrebnejší vianočný darček i prianie v novom roku 2019 . . .

23.12.2018

Perex: Prichádzajú asi najkrajšie a jedny z najväčších sviatkov v roku, Vianoce a s nimi i ich špecifická atmosféra a hlavne posolstvo, ktoré v sebe nesú „pokoj a mier“. Pre niekoho je viac »

čínska reštaurácia, Laurinská ulica, Sólymos, incident

Polícia v centre Bratislavy riešila agresívneho muža. Bol to minister Sólymos

22.01.2020 23:04

V centre Bratislavy polícia riešila konflikt, pri ktorom agresívny muž vykrikoval, že je minister životného prostredia. Naozaj išlo o ministra Lászlóa Sólymosa.

Luigi Di Maio

Luigi Di Maio odstúpil z vedenia Hnutia piatich hviezd

22.01.2020 22:38

Hnutie je najsilnejšou stranou vo vláde premiéra Giuseppeho Conteho.

Španielsko počasie dážď sneh víchrica obete

Španielskom sa presúva krutá zimná búrka, usmrtila už najmenej deväť ľudí

22.01.2020 22:20

Medzi novonahlásenými mŕtvymi boli v stredu 49-ročný bezdomovec.

peniaze, bankovky, euro

MZ SR: Peniaze išli prioritne do nemocníc, ktoré liečia najvážnejšie prípady

22.01.2020 21:30

Aj menšie nemocnice sa môžu uchádzať o finančné prostriedky, a to z európskych fondov,mieni rezort.