PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

Cesta žitia nášho nie rovná, ale hrboľatá a pretkaná zákrutami mnohými je ona.
Lež vnútorný zrak náš vždy ako oko naše predom varovať by nás mal pred zakopnutím, kolíziou možnou.

Zahľadení však mnoho ráz len k horizontom nášho snaženia sme akosi až príliš. Aspoň tak sa to v našich mysliach v tie chvíle ako prvoradá dôležitosť pre naše žitie javí, nepozerajúc sa pritom pod nohy naše kráčajúce. Pohľad náš ustrnuto smeruje len na cieľ samotný, ten nami vysnívaný.

Nepozeráme ni pod nohy, ni vôkol seba. Ponáhľame sa za métami mnoho ráz až príliš márnivými a prchavými v jednom. Chiméra našich predstáv, majestát náš vybájený oslepuje nás pritom natoľko, že sa sami vlastnou vinou na ceste žitia potkýname a môžeme si za to práve my sami.

Inokedy nám niekto iný, ktorému slovo charakter je pojem neznámy pod tie naše nohy tú svoju podloží, práve v tej chvíli, keď to najmenej čakáme.

Ba i terén náročný žitia nášho púť sa pred nami môže zjaviť ťažko schodný, zrazu, znenazdajky, a už sme dolu, na kolenách.

Padáme na zem pri našich zakopnutiach, nech je ten dôvod hocijaký.

Niekto sa rozplače, ba i ľutovať sa nechá.
Iný sa ešte s väčšou vervou a odhodlaním pokračovať v ceste rozhodne a postaví sa, hoc s podlomenými nohami, na mieste kde by iný nadobro rezignoval. On ale s mysľou húževnatou neúnavne za svojim cieľom ďalej uberá sa.

Nie každý človek po tom istom túži a nie rovnaké chodníky si vyberá, či kliesni.

Ten však, kto pri chôdzi svojej v ústrety cieľu kráča s myšlienkou ušľachtilou, ten ľahšie vstáva i boľačky utŕžené pri svojich pádoch znáša.

Padáme a vstávame. Koľkokrát ? Veľa !

Nie však hanba padnúť je, ale nepostaviť sa a nedôjsť do svojho cieľa.

Dôjsť do cieľa hoc premoknutí znojom do nitky od únavy, ufúľaní a doráňaní bárs i do kosti samotnej, ale s dušou svojou nepošpinenou, až alabastrovo čistou.

Práve to by malo byť cieľom, misiou našej pozemskej púte, nášho pozemského bytia i snaženia samotného. AMEN.

K.R.