Všeobecný princíp:
Predtým než začneme „liať“ viac peňazí do hocijakého systému, skúsme sa hlbšie pozrieť, predovšetkým na tú skutočnosť, či systém samotný nie je saturovaný už teraz, len nám to akosi uniká pomedzi prsty pre jeho nie práve racionálne, či optimálne nastavenie, a to vo viacerých relevantných dimenziách.
Médiá prednedávnom zverejnili strohú, konštatačnú správu, že školstvo má konečne k dispozícii aj dosť rozsiahly materiál, koncepciu rozvoja školstva …. z dielne expertného tímu, ktorý by mal nášmu dlhodobo zanedbávanému školstvu pomôcť, takže ja osobne verím, že všetko sa v tejto mimoriadne komplikovanej problematike bude uberať k lepšiemu … (ja osobne som tento materiál nečítal, takže len na základe tímu erudovaných odborníkov, jeho autorov sa môžem domnievať, že musí byť dobrý …)
Aj napriek tomu, si dovolím napísať pár mojich osobných postrehov z oblasti tak širokospektrálnej problematiky, ktorou školstvo bezpochyby je. (Vonkoncom sa nesnažím vyriešiť, či riešiť uvedenú problematiku, len sa nad ňou vyslovene voľne zamýšľam …)
——————-
Zabudnime na to, že školstvo je len problém pracovníkov rezortu školstva, žiakov, študentov a ich rodičov. Je to problém celospoločenský a aj keď nepriamo, dotýka sa nás všetkých. Ak totižto školstvo v najširšom zmysle slova nemá systém, je roztrúsené, nekoordinované, tak to znamená, že po stránke finančnej je zabezpečenie jeho plynulého chodu extrémne náročné. Peniaze, ktoré sa do školstva lejú, v školstve, ktoré nemá už primárne optimálne postavenú architektúru systému, následne chýbajú inde, v iných rezortoch (rozpočtových kapitolách), ktoré majú zabezpečovať spoločenské potreby – zdravotníctvo, sociálne veci, atď. Školstvo, teraz nemám na mysli „len“ rezort Ministerstva školstva SR a subjekty v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti, či finančné toky, ktoré sú za rozpočtom tejto „hladnej“ kapitoly zapojené, ale školstvo, ako obrovský bohužiaľ v dnešnej dobe nie až tak konzistentný systém, aký v ňom existuje. Kto za školstvo vlastne zodpovedá ? Nie, nie je to „len“ minister, v súčasnosti ministerka školstva, štátna tajomníčka a štátny tajomník, či novo menovaný generálny tajomník ministerstva. Je to oveľa komplikovanejšie. Školstvo je organizačne a finančne značne „diverzifikované“. O tom, či to školstvu prináša osoh sa dá polemizovať … niečo áno, niečo aj nie … teda súčasný stav: Niečo patrí do pôsobnosti Ministerstva školstva, iné do pôsobnosti Ministerstva vnútra – veľmi dôležitý faktor – (satus quo – prostredníctvom okr. úradov 72 v pôsobnosť odborov školstva OkÚ, Celý BA kraj pritom tvorí 1 Okr. úrad, … ,ale de facto aj de jure pozostáva z 5 + 3 okresov v rámci územno – správneho členenia t.j. de jure máme stále 79 okresov pôvodne upravené zák. NR SR č. 221/1996 Z.z., keď vzniklo 8 krajov – krajských úradov (KÚ) – orgány štátnej správy a 79 okres. úradov detto štátna správe aj so svojimi kompetenciami vymedzenými zákonom NR SR 222/1996 Z.z. (výrazne prierezová agenda z inými ministerstvami …) , od roku 2001 došlo k zmene KÚ na VÚC tzv. „Nižnanského reforma“ … delegovanie celej obrovskej agendy na samosprávu ), 8 vyšších územných celkov (VÚC, t. j. 8 rozpočtových kapitol) a obce samotné nevynímajúc … ďalšia genéza až po súčasnosť je však určite viac známa … Keď sa na školstvo pozrieme z úrovne „odvetvovej“, tak tu máme problematiku materských škôl, základných škôl, stredných škôl v ich ďalšom členení: gymnáziá, stredné odborné školy, stredné odborné učilištia, strediská praktického vyučovania, následne školy špeciálne, školské jedálne, základné umelecké školy, iné organizácie ministerstva (metodické centrá, Štátny pedagogický ústav, Ústav informácií a prognóz …). Takisto je potrebné mať na zreteli alternatívne školstvo, cirkevné i súkromné, ktoré má svoje špecifiká … Nemožno zabúdať na školy vysoké a vedu (kapitola samá o sebe, čo do množstva, kvality, zriaďovateľskej pôsobnosti, ich absolventov v konfrontácii so spoločenskými potrebami, ich akceptáciu na „trhu práce“ … (Vraj len 38 % ! absolventov si nájde aj prácu v takom zameraní, profesii, aký odbor vyštudovali ))-:.) Kde máme reálnejšiu predikciu (anticipáciu) potrieb trhu práce po množstve a kvalite pracovnej sily, kde máme nástroje, ktorými by sme našu vzdelávajúcu sa mlaď vedeli usmernili (navigovať) tak, aby sa v živote vedeli aj skutočne po vyštudovaní nájsť, ako pracovne, tak i záujmovo …?
Akosi nedoceňujeme ten fakt, že bez harmonizácie v školstve, ako organizačnej, finančnej, tak obsahovej nám aj do budúcnosti neostáva nič iné, než lamentovať, kde na to vziať, aby sme tieto požiadavky aj finančne vykryli, vrátane toľko pertraktovaných nízkych platov.
Aspekt finančný:
Keď sa má zabezpečiť plynulý chod škôl, tak sa pozrime na ekonomické členenie (rozpočtovú skladbu), ktorá v hrubom rámci zahŕňa: mzdové výdavky, vecné výdavky (MV + VV – bežné výdavky), kapitálové výdavky (investície). Ak sa do toho zahrnie spôsob financovania, zriaďovateľská pôsobnosť, verejné obstarávanie, dodržiavanie rozpočtovej disciplíny – (rozpočtové pravidlá …, verejné obstarávania …), kontrolné mechanizmy (ako po stránke finančnej, tak i obsahovej, oblasť hygieny i zdravotníctva), tak je evidentné, že ide o široký rámec problematík. Keď k tomu ešte prirátame samotnú obsahovú stránku edukačného procesu, celého systému, jeho kvality v reflexii na potreby spoločnosti, tak optimalizovať celý takýto kolos predstavuje skutočne obrovské penzum sofistikovanej práce. Nie, nechcem tu robiť akúsi hlbokú autopsiu systému a na základe nej vytvárať fiktívne „dokonalé“ veci … ,len sa nezáväzne zamýšľam, aj to len v tých najhrubších tézach nad edukačným systémom v našej republike. Obrovské náklady v školstve sú bezpochyby podmienené až bizarnou štruktúrou celého systému, nie v jeho pestrosti, to je potrebné, ale v množstve riadiacich subjektov, ktoré celý systém manažujú a determinujú.
Čo s tým ? Nuž odpoveď znie asi takto: Nevymýšľajme koleso, ktoré už bolo vymyslené a nesnažme sa ho zameniť štvorcom, či akýmsi tiež ťažkopádnym mnohouholníkom, to potom môžu fakt dvaja ťahať a k tomu ešte tretí tlačiť a aj tak sa to minie účelu … (nakoľko doterajšími reformami sme to skutočne robili, stačí poznať genézu anabázy školstva …)
Kladiem si otázku. Nestačilo by nám vrátiť sa do východiska a systému, ktorý platil ešte v roku 1993 ? Myslím to pre oblasť systému riadenia a financovania, ako i kontroly školstva a jeho všetkých subjektov (MŠ, ZŠ, SŠ – gymnáziá, SOŠ, SOU, SPV, špeciálnych škôl, ŠJ, ZUŠ, metodických centier – doškoľovacích zariadení pre učiteľov, ako i do oblasti financovania cirkevných a súkromných škôl. Tu sa vynára aj otázka, či je poslaním školstva vytvárať zisk pre jeho zriaďovateľa ? Keď áno, do akej miery mu v tom má pomáhať štát, aká by mala byť optimálna miera finančných transferov do tejto tak veľmi špecifickej súkromnej sféry, čo ovplyvňuje mieru zisku, ak už o tejto kategórii hovoríme). Takýmto prístupom príde vhod aj parafrázovanie výroku: „Krok vpred, dva kroky vzad.“ Teda v aktualizovanej podobe: „Krok vzad bude znamenať dva kroky vpred.“ Veď vtedy sa priam (finančne) oproti dnešku „varilo z vody“, a de facto nikto nebol „hladný“. Asi prečo ? Bol nastavený fungujúci systém … Potom prišla zmienená anabáza, ktorá sa začala rušením stredných odborných škôl, stredísk praktického vyučovania. Teda študijných odborov tak potrebných pre dnešnú dobu. Áno Slovensko nemá primerane vzdelaných a zručných absolventov, pre priemysel, ktorý je hnacím motorom slovenskej ekonomiky … Prečo ? Nuž prozaické, študijné odbory boli skoro z večera na ráno zrušené. Pri transformácii výrobných podnikov sa odborné školy likvidovali, nakoľko vtedajší „ranný“, nanovo generovaný kapitál vo vzťahu na privatizáciu bral odborný a kvalifikovaný dorast ako finančný balast, záťaž, ktorá ukrajovala zo ziskov. Vznikli tzv. štátni žiaci, t. j. študenti ponechaní napospas štátu (v nomenklatúre skutočne nomen omen – štátni žiaci), „veď to nejako ten štát dofinancuje a po nás potopa“. Čo tým chcem povedať ? Okrem iného aj to, že školstvo, ak má byť finančne omnoho menej náročné, a pritom by ešte ostalo aj na potrebnú valorizáciu platov učiteľov a ostatných zamestnancov v školstve, musí mať jedného gazdu, gazdu, ktorý v pyramídovom systéme riadenia bude vedieť o každom vynaloženom cente. (Od racionálneho a optimálneho návrhu rozpočtu kapitoly „schválenie NR SR, kapitola, vlastne celý štátny rozpočet an bloc“, korektný rozpis z úrovne kapitoly, cez čerpanie v zmysle platných právnych noriem, až po jeho zúčtovanie zo štátnym rozpočtom.)
Čo sa týka vysokých škôl. Tam aj nezainteresovaný človek vidí, že „vedomostná spoločnosť“ začala generovať, vlastne až fabrikovať vysoké školy, univerzity ako huby po daždi. Aký je výsledok ? Ďalší hlad po peniazoch a kvalita mnohých absolventov, obzvlášť študijných odborov „len aby som niečo vyštudoval“ … s neadekvátnym pedagogickým krytím, čo do množstva i kvality je tiež bezpochyby mimoriadne pálčivou otázkou … Nuž, a potom vraj veda a výskum na vysokých školách (kto, za čo a akým spôsobom to zabezpečí …)… Výsledok, je potom reflektovaný samotným ratingom slovenských vysokých škôl. Áno v porovnaní so svetom sme pohoreli, na ktorých priečkach sa v porovnaní so zahraničím umiestnili naše slovenské vysoké školy …, akosi veľmi nízko, nuž a niektoré priam v nedohľadne. Prečo asi ? Pretože rating počíta nie s množstvom, ale s kvalitou absolventov t. j. okrem iného (vedecko-výskumná činnosť, publikačná činnosť, citácie …) áno aj tam pri hodnotení strácame body, veľa bodov. V oblasti vysokého školstva sme sa totižto zamerali nie na kvalitu, ale na kvantitu, aj to zle odhadnutú vo vzťahu k rýchlokvaseným študijným odborom, ktoré sú ešte aj mimoriadne preexponované, a to sa nám „všetkým“ vracia v reálnom živote… Nechcem tým povedať, že na Slovensku neexistujú kvalitné vysoké školy. Chvála bohu áno, sú aj také …, nuž ale ony to majú aj časovo akosi doslova „vydrené“. Veď kvalitná škola nemôže vzniknúť z večera na ráno, je to otázka niekoľkých generácií … (len ony si dokážu totižto krok za krokom vychovať aj vlastné kvalitné kádre, vysokoškolských učiteľov a v symbióze s externými lektormi z praxe, či tými zo zahraničia …).
Veda bola vždy doménou prestížnej vedeckej inštitúcie SAV (Slovenskej akadémie vied) s jej vtedajšími vedecko výskumnými ústavmi. Nuž, ale SAV, tak ako sa budovala, tak sme si ju tiež dobre, či až brutálne okresali, zdecimovali. Nuž škoda, nakoľko práve toto by bola platforma vedecko-výskumnej spolupráce SAV, vysokého školstva, privátneho sektora (vytvorenie navzájom výhodného prepojenia základného a hlavne aplikovaného výskumu s praxou … ).
Apropó, na chvoste však nemôže ostať ani oblasť športu, ktorá tvorí relevantný segment v oblasti výchovy, zdravia (prevencie), fyzickej i mentálnej zdatnosti. Nuž a máme tu ešte oblasť celoživotného vzdelávania, čo je tiež široká a dosť špecifická platforma, ako adresnosťou, tak obsahovo i finančne …
Obsahová stránka veci.
Čo a ako učiť, učebné osnovy, systém vzdelávania v jeho kvalitatívnej rovine. Nuž, tu si tiež kladiem otázku, ako je to možné, že sme zrazu v školstve po jeho obsahovej stránke spadli zo dňa na deň do akejsi novodobej reality a ocitli sme sa kdesi vo vzduchoprázdne ? (Aspoň sme sa tak v „porevolučnom“ období tvárili a následne aj zachovali …) Zoberme si len elementárny príklad. Absolvent gymnázia spred 20 – 30 rokov (aj keď v kvalitatívnej úrovni medzi jednotlivými školami tohto typu mohli byť aj určité menšie, či väčšie rozdiely, ale ak mám na mysli toho kvalitnejšieho a možno aj „štandardného“ študenta) bol pripravený, viac – menej vyštudovať „hociktorý“ študijný odbor na vysokej škole. Po úspešnej maturite mal viac ako dobré vedomosti z matematiky, fyziky, chémie, biológie, zemepisu, ale aj v oblasti humanitných predmetov. Nie, neboli to géniovia, ale dosiahli to vďaka tomu, že im bolo umožnené vo väčšine študovať na skutočne kvalitných školách, ktoré dokázali behom štúdia aj z toho priemerného študenta spraviť nadpriemer.
Skúsme sa „len“ pozrieť, čo sa to vtedy tí žiaci (študenti) učili … Následne stačí odstrániť ideologickú bázu vtedajšieho politického režimu (ideológiu), prehodnotiť niektoré historické medzníky, nie však metódou pod taktovkou inej ideologickej objednávky, zakomponovať do osnov nové prvky, pokrok v poznaní … zaviesť viac informatiky, dať dôraz na cudzie jazyky a basta. Niekedy na ministerstve školstva existoval útvar „služba škole“, ktorého náplňou bolo garantovanie kvalitných učebníc, za kvalitu ktorých zodpovedali gestori jednotlivých typov škôl … Veď tie učebnice mali svoju logiku, učivo neskákalo obsahovo ani obtiažnosťou hore – dole, ich obsah bol lucidný a koherentný, tak čo vlastne hľadáme ? V obsahovej stránke pre ZŠ a SŠ sa neuberajme cestou „vyspravovávania výtlkov“, ten základ, ktorý tu už niekoľko rokov existoval nie je zlý, chce to len nový celistvejší koberec … ináč to budeme látať takpovediac po každej zime, a to všetko na úkor bezpečnej, „plynulej a zmysluplnej jazdy“ v edukačnom systéme čo neosoží ako žiakovi, tak ani učiteľovi.
V školstve je však jeden beťársky problém: Ako skĺbiť spoločenské potreby s obsahom vzdelávania. Táto otázka paradoxne vyznieva už pri kvalitnom a podotýkam jednotnom systému „elementárneho“ vzdelávania. Ak školstvo „liberalizovať“, tak určite len v intenciách akejsi „úmery“, či postupnosti. Čím vyšší stupeň vzdelávania tým väčšia voľnosť vo výučbe a opačne. Každý jeden tzv. pyramidálny systém sa zrúti, ak nemá kvalitnú a dostatočne silnú základňu, a to je základné, ale aj o stupeň vyššie, stredné školstvo. Ak je toto nedocenené, žiaci a študenti nedostanú dobré vedomostné východisko, zabudnime na kvalitných uchádzačov o štúdium na vysoké školy. V tejto súvislosti mi nedá neuviesť konštatáciu, že v žiadnom prípade si Slovensko, a vlastne žiaden dobrý hospodár nemôže dovoliť šafáriť s verejnými financiami (peniazmi na ktoré sme sa vyzbierali my všetci) cez finančnú „bezbrehosť“. Ad absurdum, ak sa totižto niekto pustí výberom študijného odboru na Fakulte „Kde bolo tam bolo“, so študijným zameraním, odbornosťou, „Cez deň je svetlo a v noci bude tma“, nuž nech to študuje, ale výlučne za vlastné, a to je práve priestor aj pre liberalizáciu školstva, keď na to máš …, tak si to zaplať.
——————————
RESUME:
Bez:
– racionálnej a optimálnej architektúry organizačnej a riadiacej štruktúry školstva,
– zmysluplnej alokácie finančných zdrojov a spôsobu financovania (podľa typu škôl a celospoločenských záujmov), zreálnenia finančných potrieb (nákladovosti),
– racionálneho a hospodárneho verejného obstarávania a jeho kontroly,
– finančnej kontroly a auditu,
– kontroly kvality vyučovania a všetkých procesov spojených s edukačným procesom, ako i kvality stravovania v ŠJ, bezpečnosti práce, hygieny …,
– jednoznačne, efektívne a zmysluplne postavených učebných osnov (tých jednoznačne potrebných – obligátnych, bez ktorých sa žiaden vedomostný rast nepohne ďalej … platí jednoznačne pre MŠ, ZŠ – všetkých typov, ako i SŠ, akademická sloboda prináleží výsostne vysokým školám … )
– výchovy erudovaných pedagógov, skutočných odborníkov, ich pravidelného doškoľovania i preškoľovania, ako aj overovania ich spôsobilosti na výkon tohto neľahkého povolania, a to z každého aspektu …
– adekvátneho ohodnocovania pedagogických, ale aj „podporných“ nepedagogických pracovníkov, ako aj uplatnenia eventuálnych iných motivačných nástrojov pre motivovanie povolania učiteľ…
– serióznych analýz, evaluácie kvality vysokých škôl a ich spoločenskej potreby … aj za podmienky prehodnotenia akreditácie niektorých vysokých škôl, alebo študijných odborov …
– seriózneho, bezpodmienečne aspoň s určitou smerodajnou odchýlkou kvantifikovaného finančného dopadu (požadované navýšenie alebo úspora), ktoré opatrenie so sebou vo vzťahu k štátnemu rozpočtu (verejným financiám) prinesie. Táto otázka je mnoho ráz nedoceňovaná alebo len veľmi stroho odbitá – prierezový, problém „argumentačnej“ legislatívy;
– vzájomnej legislatívnej previazanosti, bez toho, aby vznikali duplicity, dvojkoľajnosť, či legislatívne „antagonizmy“ azda netreba ani hovoriť – detto – prierezový problém. ))-:
sa v slovenskom školstve nedopracujeme k požadovaným pozitívnym výsledkom.
————————–
„Reforma“ školstva nemôže stáť na otázkach, či sa do osnov zakomponuje o jednu hodinu dejepisu viac s obsahom … ani na tom, či náboženstvo a etika budú voliteľné predmety, alebo náboženstvo sa bude vyučovať výlučne len fakultatívne, o čom bola strohá zmienka v masmédiách. Zdá sa, že autori uvedeného dokumentu riešia aj parciálne problémy, pričom na druhej strane dostatočne nedoceňujú, že takýmto edukačným reverzom môžu otvoriť aj povestnú nebezpečnú Pandoríninu skrinku. Slovensko, jeho obyvatelia sú ešte totižto stále vo svojej podstate majoritne vychovávaní v zmysle klasických hodnôt (na dôvažok sú to de facto občania, voliči naprieč celým politickým spektrom), aj keď to tak navonok možno nevyznieva vzhľadom na stále rezonujúci utopický marxizmus na jednej strane a sekulárny ultraliberalizmus na druhej strane barikády. Tieto parciálne „problémy“ by sa mali riešiť, ak vôbec, tak v akomsi druhom „dolaďovaciom kole reformy … Inými slovami nemôžeme začať natierať fasádu, keď je potrebné spraviť revíziu a redizajn (efektívnejšiu architektúru) celého systému (jeho konštrukcie) …
Aj z tézovitého náčrtu mi vychádza, že školstvo je viac menej tiež do veľkej miery „prierezové“, a to nielen tým, že vychováva žiakov, študentov pre plné spektrum zabezpečenia plynulého a efektívneho chodu našej spoločnosti do budúcnosti … nuž, ale súbežne aj v samotnom procese vzdelávania asi nenájdem žiaden rezort, ktorého by sa edukačný proces viac či menej nedotýkal … Z uvedeného však plynie dosť závažná otázka. Sú tieto veci a procesy navzájom organizačne previazané a náležite súčinnostne koordinované …?
Hĺbková reforma školstva (v tom najširšom zmysle slova) však nepôjde zo dňa na deň. Chce to okrem iného odbornú erudovanosť zainteresovaných aktérov, racionálny a veľmi citlivý prístup a samozrejme politickú vôľu, ako aj zmysluplný a konštruktívny postoj všetkých zúčastnených strán, učiteľskej obce, či ich odborov nevynímajúc. Len netlačiť na pílu. Nakoľko pri takomto postupe sa aj tá najlepšia myšlienka(y) (pri reálnej zložitosti celého systému) môže vymknúť mimo pôvodného cieľa … Slovenské školstvo (či celý edukačný systém) totižto stojí pred veľkou výzvou a šancou zmeniť veci k lepšiemu, tak to opätovne nepremárnime …
Apropo, štát sa už konečne aj k problematike školstva musí postaviť nielen ako veľkorysý mecenáš, finančný donor, ale do veľkej miery aj ako múdry, predvídavý a racionálny „podnikateľ“, či lepšie vyjadrené, hospodár. Áno aj oblasť vzdelania sa v tých najširších súvislostiach dá chápať ako druh „investície“ v tom najširšom slova zmysle. Ak tomu tak nebude, tak potom budeme na to doplácať my všetci, nakoľko edukačný proces má snáď tie najširšie celospoločenské konsekvencia …
Mali by sme mať vždy na zreteli, že aj keď do školstva budú tiecť verejné zdroje len a len efektívne, alokované tak, že absolventi našich škôl budú vedomostne a všetkými spôsobnosťami vyzbrojený tak, že budú mať reálny potenciál uspieť na trhu práce, musíme sa zamyslieť tiež nad fenoménom, ktorého sme svedkami už dnes. Myslím vývoj po úspešnom zavŕšení štúdia v réžii: „A čo mladé utekalo a čo staršie nevládalo.“ Slovensko a jeho súčasný ani budúci predpokladám, že oveľa racionálnejší a efektívnejší edukačný systém predsa nebude vychovávať mladých ľudí, ktorí študujú za naše verejné financie a svoje zručnosti a vedomosti budú odovzdávať a zhodnocovať niekde v zahraničí.
Možno som predmetný príspevok nenapísal dostatočne vedecky, či v intenciách absolútnej kĺzavej koherentnosti vzájomných väzieb. Nuž, ale to ani nebolo zámerom, len som chcel hoc trošku kostrbato, ale predsa poukázať na ešte kostrbatejší stav, ktorý pretrváva v školstve. Bolo by však viac ako neseriózne, ak by sa niekto z opozície, či aj z radu školských odborárov púšťal do súčasného vedenia MŠVVaŠ SR. Za tento stav totižto určite nemôže nová p. ministerka školstva M. Lubyová ani p. št, tajomníčka O. Nachtmanová, či nový generálny tajomník MŠVVaŠ SR, nakoľko je to stav, ktorý sa vlečie za nami možno aj 20 rokov. Nuž, ale od prvého „porevolučného“ ministra MŠ SR rok 1990 až po súčasnú p. ministerku Lubyovú sa na tomto poste vystriedalo 20 ministrov, teda práve toto ministerské portfólio (kapitola an bloc), je až akosi príliš horúce a vratké. Verte mi, že títo ľudia spolu s celým svojím „tímom v najširšom zmysle slova“ to skutočne nemajú nijako ľahké. Teda tu by sa už konečne malo akosi zjednotiť úsilie všetkých zúčastnených strán, vrátane opozície. Nikto zo zainteresovaných myslím tým aj opozíciu by to nemal robiť pre vlastné dobro, zištnosť, popularitu, zviditeľňovanie, singulárnu prestíž, či politické zviditeľňovanie sa, ale pre priamo, či nepriamo pre dobro všetkých občanov nášho malého, ale o to krajšieho Slovenska, našej domoviny, krajiny v ktorej žijeme.
Organizačná a finančná stránka, ako i samotná obsahová edukačná sa dá racionalizovať a optimalizovať. Pre mňa osobne však ostáva veľkou otázkou, ako do osnov, či celého procesu vzdelávania zakomponovať účinné mechanizmy, metódy, ktoré by nevylepšili, len vedomostnú stránku našich žiakov a študentov, ale tak potrebnú emočnú bázu intelektu. Dnešná spoločnosť stroskotáva práve na obrovskej vyprahnutosti tohto fenoménu – absencii emočnej inteligencie, tak potrebnej z dôvodu, aby sa do našej slovenskej spoločnosti dostal aj kus empatie, spolupatričnosti, altruizmu, povedané jedným slovom poľudštenia, nakoľko bez neho aj pri eventuálnom vysokom stupni poznania so schopnými, vzdelanými a erudovanými ľuďmi nebudeme ničím iným než bezduchými, človečensky amorfnými technotrónnymi elementami …
EPILÓG:
Školstvo, bolo, je a bude asi jedným z najdôležitejších a zároveň najviac problematických i nedocenených rezortov, a to určite nielen u nás na Slovensku, ale v každej spoločnosti. Nepochybujem o tom, že hlavne súčasné vedenie MŠVVaŠ má eminentný záujem tento stav zmeniť k lepšiemu a verím, že sa im to aj pri súčasnej silnej zostave v jeho vedení podarí, a to „aspoň“ čiastočne. Pedagógovia, ani ostatní pracovníci rezortu školstva však ani od nich nemôžu čakať akési kúzla. (Ani oni totižto nemajú rozprávkovú čarovnú paličku). Pokrok k lepšiemu krok za krokom to áno, ale úplné uspokojenie potrieb školstva, to by bol skutočný zázrak… Pedagóg nebude nikdy mzdovo, či morálne primerane ohodnotený tak ako lekár alebo iný nepomerne lepšie honorovaný pracovník v inom odvetví, či sektore, aj keď je paradoxom že bez učiteľa by sa lekárom, či bankárom nikdy nestal. Učiteľstvo má vo svojej podstate (nie je to fráza) zakódovaný nielen rozmer povolania, ale skutočného poslania aj keď dnes, v dobe dominujúcich a nekompromisných tovarovo-peňažných vzťahov sa žije práve z peňazí.
© Ing. Rastislav Kalafut
Celá debata | RSS tejto debaty