PREDDUŠIČKOVÉ ZAMYSLENIE O ČASE A ĽUDSKOM BYT

– Fašizmus bol bezpochyby mimoriadne beštiálny režim, tak ako aj samotný komunizmus, podotýkam „ten“ ranný komunizmus. Oba režimy mali svoje krvavé obete, obete v mimoriadne veľkom počte. Fašizmus azda netreba ani komentovať … A komunizmus …? U nás v bývalom Česko-Slovensku bol jeho extrémne brutálny nástup v 50-tych rokoch, keď sa dokonca aj samotní komunistickí predstavitelia krágľovali navzájom …, od internácii, až po šibenicu … (aj keď mnohí „komunisti“ dnes už poväčšine „sentimentálni starčekovia“ si pred tým zatvárajú oči a zapchávajú uši, či krútia hlavou …, a pritom asi ani nevedia čo sa dialo …,alebo si to interpretujú po svojom …).
– Nota bene ! Podotýkam, že 80-té roky však už okrem ideológie boli podstatnou mierou kvalitatívne o niečom inom, vlastne aj samotná dovtedy rigidna ideológia sa začala akosi adaptovať na nové podmienky a potreby, čo je azda potrebné tiež určitým spôsobom brať do úvahy, a zrejme aj adekvátne interpretovať, či historicky „objektívne“ zhodnotiť … (to však už skutočne nechávam na širšiu diskusiu skutočných snáď aj nestranných odborníkov, ale aj „laickú“ verejnosť …)
– Mám „obavy“, že forma, ktorou sa chce poukázať na tienisté stránky týchto totalitných režimov je mnohokrát kontraproduktívna. Keď budeme každý deň častovaný pohľadom do temnej histórie a mediálne s ňou konfrontovaní, tak sa nám to jednoducho „preje“. Ustavičným nepriamím „mentorovaním“ a poukazovaním, čo je dobré a čo zlé človek otrnie, jeho vnemy na dané skutočnosti, na ktoré chceme poukázať, otupejú, stane sa voči argumentom, obrázkom, či iným dokumentom ľahostajní.
– Ak vieme a chceme odlíšiť dobro od zla správne od nesprávneho, nemôžeme o tom hovoriť ako o každodennej „mantre“, aj ľuďom, ktorí by boli na takéto podnety vnímaví, pri obzvlášť častej prezentácii sa to zbridí.
Viem, že psychológia a jej metódy vplývania na človeka sú dosť prepracované vrátane psychológie „celospoločenskej“ (bohužiaľ mnohokrát sa to zneužíva, ale o tom teraz nechcem pojednávať).
Ilustrujme si to na príklade z koncentračných (Hitlerovsko – fašistických), či komunistických táborov smrti (Stalinských gulagov). Aké sú, či boli výpovede ľudí, ktorí tieto hrôzy videli na vlastné oči a prešli týmto peklom.
– Tých, ktorí boli nasadení do táborov smrti, na neľudské výkony možno rozdeliť do troch skupín. Jedni boli dobrovoľníci – agilní príslušníci SS, ktorí už keď tam išli boli presvedčení fanatici alebo osobnostne silne postihnutí, postihnutí psychopati a psychopatickí sadisti, ktorí si išli na tieto miesta uspokojovať svoje deviantné beštiálne chúťky. Ďalšou kategóriou boli tiež príslušníci možno aj z radov SS, či iných vojenských útvarov, ale im sa tam už akosi nechcelo, no ísť museli, sami zatínali zuby pri tom, čo činili na rozkaz iných. A treťou kategóriou boli vybraní väzni, ktorí akoby sa pripravovali na to formou zoči do očí, aký koniec ich čaká.
Čo si myslíte ako dopadli všetky tieto tri skupiny ? Viac menej rovnako. Áno aj tí, ktorí mali voči takýmto zverským metódam jemne povedané odpor časom to brali ako dennodennú rutinu a už vonkoncom neboli tak emočne vnímaví na to, čo sa vôkol nich deje.
– A teraz otázka do pléna. Nefunguje takýto buď obranný mechanizmus, či mechanizmus zautomatizovaného rituálu aj pri poukazovaní na hrôzy fašistických koncentračných táborov a komunistických lágrov ?
Poukazovanie na tieto udalosti, návštevy týchto miest pre osobnostne ešte nezrelých nevyvinutých jedincov, hlavne deti a dospievajúcich, môže mať za následok mnohokrát opačný efekt. Citlivý, vnímavý jedinec, mladý človek pochopí tieto zverstvá ako memento a hlboko sa mu to vryje do pamäti a duše na celý život. Ten menej citlivý, vníma toto prostredia ako ďalšiu virtuálnu realitu, analógia vplyvu dnešných počítačových, virtuálnych hier a ich dopadov na psychiku jednotlivca, či skupiny. No v konečnom dôsledku sa obidve skupiny mladých ľudí (v majoritnom zastúpení) stanú postupne voči tomuto prostrediu „zautomatizovaním“ týchto návštev v lepšom prípade úplne rezistnentné (odolné). V horšom prípade sa niektorí jednotlivci disponujúci s patogénnym potenciálom môžu s týmito praktikami dokonca stotožniť.
– Osobne mám vlastné poznanie, vlastnú skúsenosť. Ako jedenásťročný som navštívil koncentračný tábor v poľskom Osvienčime. Osobne som bol z toho všetkého … reálne otrasený. Skutočne som to musel nejaký čas ako dieťa spracovávať … Nie sme však všetci rovnakí. Ako na to zareaguje niekto iný obzvlášť, keď sa mu to bude servírovať takpovediac každý deň …
– Čo tým chcem povedať ? Áno, jednoznačne, bez výhrad, je potrebné bojovať proti takýmto zverským činom. Činom, ktoré sa diali a možno ešte aj dnes niekde dejú … Dejú v inej forme a na inom mieste, či geopolitickom priestore, alebo sú nositeľom potenciálu sa opätovne „prebudiť“…
– Je len obrovskou otázkou a výzvou na zamyslenie, aká forma boja a poukazovania na beštiálne praktiky zvrátenej doby je účinná a kedy sa aplikované metódy, či spôsob odprezentovania hrôz stáva už kontraproduktívny, teda naopak namiesto toho, aby zdvihol apelačný prst aj s požadovaným efektom nepôsobil skôr ako niečo, čo je priam akousi „dennou“ samozrejmosťou …

Nuž, čo Vy na to …? Je fakt neviem … Vy áno … ?
————————–
Odkaz pre fantóma NICK-a (ale aj ľudí podobného typu)…

Teda ďalší „podpísaný anonym“ (tak ako to spieva skupina Elán …). „Reakcia“ ustráchaného hlodavca …, ktorý nie a nie vyliezť so svojej diery von. Len vyceriť zúbky, uhryznúť a šup ho späť do bezpečia svojej nory … Nuž, čo s ním, … veď on ani nič iné nevie …
Teraz však k meritu veci. Bohužiaľ v reálnom živote to tak funguje a nikto sa akosi nechce zamyslieť nad tým, prečo, alebo čo s tým ?
Pri častom servírovaní beštialít, možno to aplikovať aj na relatívne banálnom príklade, ustavičnom sledovaní brutálnych scén v niektorých typoch kinematografických produktov, a to je „len“ obyčajný film. Niekto takéto filmy nepozerá, už dopredu ich odmieta, nakoľko ten inteligentnejší (samozrejme aj a predovšetkým sociálne inteligentnejší) jednotlivec vie, ako deštrukčne môžu pôsobiť na „nočného diváka“ niektoré komerčné kanály, ich bezduché snímky, ktoré s obľubou do svojho repertoára zaraďujú takzvané „krváky“. Ja osobne neviem kto by mal byť ich konzumentom, aký typ človeka … (žeby budúci mafiáni- pištoľníci, kyselinári, či im podobní). Áno, bohužiaľ sú aj takí, ktorí tento žáner priam s obľubou vyhľadávajú, a podvedome do seba aj nasávajú absurdné scény, a potom činia, či pozerajú sa na zvrátené konanie ako na niečo samozrejmé, niečo čo priam patrí do každodenného života, áno aj tak sa rodia chladnokrvní ľudia, ak nimi už a priori nie sú.
Vo všeobecnosti: „Milujem“ kritikov, typu, to nie je to správne orechové – teda reagujú len jednou aj to kostrbatou „vetou“, ak sa to dá vôbec vetou nazvať. Reagujú demagogickým výkrikom bez toho, aby vôbec vedeli konkretizovať, čo sa im nevidí, nepáči. Ale oni totižto ani sami nevedia prečo tak činia. Ak by sa ich totižto človek nebodaj opýtal, aby konkretizovali výhradu, tak by sa zmohli asi len opäť tak maximálne na niektorú z ošúchaných tzv „zabíjacich fráz“, nič nehovoriace klišé, typu: „Lebo medveď …“ A takému človeku nikdy a ničím nevyhoviete, tobôž s ním viesť diskusiu … ((-:
Zhrnuté do jednej strohej myšlienky: Hlupákovi, všetko „hlúpe“…

Viď tzv. „komentáre“ NICK-a, fantóma pod pseudomenom – Deanne (?) – NO COMMENT, či áno ? (link):
http://debata.pravda.sk/profil/debata/deanne/