Založ si blog

PRÍBEH, Ako sa Jožo piť odnaučil . . .

Príbeh, ktorý mi ešte ako chlapcovi vyrozprával môj starý otec sa stal v období medzi dvoma svetovými vojnami v jednej neveľkej dedinke učupenej pod Tatranskými grúňmi.

Jožo pracoval ako robotník na píle v neďalekom mestečku. Bol to chlap urastený, akožeby nie, veď už jeho starý otec bol vraj chlap ako hora a on po ňom tiež vynikal vzrastom a vždy mu dobre chutilo, zjedol aj za troch chlapov. S manželkou mali štyri deti. Ruky mal ako lopaty, zrobené, mozoľnaté, tvár strhanú ako starec aj napriek tomu, že mu bolo len okolo štyridsiatky. Každodenné drina, namáhavá práca s drevom, hrubými kmeňmi, guľatinou, ťažkými hranolmi a foršňami od štrnástich rokov života človeka dozaista poznačí. To všetko sa mu prejavilo nielen na statnej postave, ale aj na výzore jeho strhanej tváre. Jeho tvár by od roboty v jeho veku však nebola dozaista až taká zbrázdená hlbokými vráskami, ak by Jožo neholdoval alkoholu. Nadmerná a pravidelná konzumácia alkoholu sa mu javila už aj z jeho opuchnutého, červeného nosa a vždy prekrvených bielok jeho očí, z ktorých sa zračil jeho zádumčivý pohľad smerujúci kamsi do prázdna. Hlava mu však nepremýšľala o niečom zmysluplnom a ani sa neutápala v dennodenných starostiach. On si problémy totižto nikdy z ničoho nerobil. Jeho pohľad bol skôr prejavom otupenosti jeho mysle, mysle pravidelne preplachovanej alkoholom. Aj keď Jožo na píle zarábal na tú dobu slušné peniaze, vrecká mal deravé. Ba viac ako deravé. Diery na vreckách by sa dali zašiť, tak aby sa peniažky po výplate domov po ceste nerozkotúľali, no Jozef mal iný problém. Peniaze, ktoré zarobil, vedel za pomerne krátku dobu skvapalniť, premeniť na alkohol v krčme. O to viac, že jeho smäd po krčmárskom trunku, tak volali tamojší ľudia alkohol, hasil smäd aj podobných krčmových kamarátov, ktorých hrdlá vyschli vzápätí, len čo do seba obrátili predošlý štamperlík. Obzvlášť hneď po výplate bol Jozef veľmi veľkorysý. „Ja dnes mám peňazí plné vrecká, nože krčmár, tak nalej všetkým mojim kamarátom !“ Nuž a kamarátov v takéto okamihy mal skutočne plný šenk. Najväčšiu radosť mal z toho krčmár, ale jeho žena doma s deťmi tŕpla, koľko peňazí Jožovi ešte ostane a ako z toho všetci vyžijú do ďalšej výplaty. Veď od výplaty k výplate chodila po známych, susedoch požičiavať si peniaze a ak nie peniaze, tak potraviny, pričom už vopred vedela, že nerobí nič iné len tlačí pred sebou ťažký kameň, ktorý ju aj tak po splatení dlhu začne onedlho opätovne gniaviť.

Bol piatok. Jozef dostal za svoju prácu primeranú plácu. Len čo si peniaze prepočítal, strčil si ich do vrecka nohavíc a vydal sa z píly, akože smerom domov. Na jeho spôsob chôdze Jozef kráčal až príliš rýchlo, akoby mu do chrbta fúkal silný vietor. Nie, nebol to žiaden vietor, bol to skôr akýsi magnet, ktorý ho k sebe priťahoval. Silný magnet krčmy, kde ho už čakal šenkár i jeho pohárikoví kamaráti a ich večne suché hrdlá prahnúce po špirituse, o Jožovom hrdle ani nehovoriac. Šenkár len nalieval a nalieval a jak Jožove hrdlo, tak i gágory jeho krčmových spolupútnikov akoby nemali ani dno a Jožo platil a platil. Objednával jednu rundu za druhou. Zotmelo sa dosť skoro, akože by aj nie, veď bol november a dni sa skracovali. V ten večer však ešte o to skôr, nakoľko sa vonku prihnala čierňava, husté ťažké mračná, ktoré nič dobré neveštili, než len to, že čochvíľa bude riadny lejak. Keď sa začalo za horami blýskať a hromy udierali čoraz bližšie, krčma akoby sa v okamihu vyľudnila. Nikto nechcel ísť v blížiacom sa lejaku a blýskavici domov. Len Jožo to akosi s alkoholom opäť prehnal. Sedel a vôbec nereagoval na to, že vonku sa čochvíľa začnú čerti ženiť. Sedel na stoličke za stolom, hlavu mal sklonenú, či skôr opretú o masívny dubový stôl. Vonku začalo liať ako z krhle. Krčmár už len stoličky na stoly povykladal, krčmu pozametal, povyplachoval prázdne poháre a kričí na otrundženého Joža: „Jožo, hybaj že domov, veď ja idem šenk zamknúť, nikoho tu už niet!“ Krčmár nemal nad Jožom zľutovania, aj napriek tomu, že mu v ten deň spravil veľmi dobrú tržbu. Niet kšeftu, treba spraviť záverečnú, čo tam po počasí. „Ber sa von, Jožo !“ Pobral sa teda Jožo v prudkom daždi domov. Nohy ho moc neposlúchali. Kráčal po inokedy prašnej, teraz rozbahnenej ceste domov. Išiel po pamäti, hlava sa mu od trunku točila, nohy ho neposlúchali. Po pol hodine balancujúcej chôdze, ak by zdvihol hlavu, už by mohol vidieť i dom, v ktorom ho čakala ustráchaná žena spolu s deťmi. Ako tak nohy prepletal, zrazu sa mu jedna noha pošmykla a on ako podťatý strom spadol. Spadol tak nešťastne, že si hlavu narazil o kameň, ktorý bol osadený na kraji cesty. Na druhý deň ráno tadiaľ prechádzal s vozom ťahaným dvoma koňmi furman z vedľajšej dediny. Zbadal Joža nehybne ležať pri ceste. Nohy v priekope a hlava pri ceste v kaluži krvi. Jožo nereagoval, oči zatvorené, tvár bledá, bez života, nedýchal. Naložil ho teda na voz a odviezol ho k doktorovi do neďalekého mesta. Lekár už len konštatoval. „Tu som už i ja s mojím diplomom málo platný. Veď on je už na pravde božej. Je mŕtvy!“ Odviezli ho teda domov. Žena i deti si však aj napriek tomu, že Jožo peniaze míňal a býval na nich grobian, obzvlášť, keď si vypil, poplakali nad jeho skonom. Uložili nebohého Joža doma do postele, zaodeli do šiat, v ktorých sa ešte ako švárny junák ženil. Zapálili okolo postele sviečky a zavolali rodinu i známych nech sa spolu s nimi za jeho dušu pomodlia. To však nikto nevedel, že Jozef sa akoby zázrakom prebral. Nuž, prebral ako prebral. Myseľ mu naskočila, začala pracovať. Počul všetko čo sa okolo neho deje, ale ani prstom, či dokonca ani očným viečkom nevedel pohnúť. Bol úplne bezvládny, ochrnutý, neschopný akéhokoľvek ohybu. O to horšie bolo, že až veľmi dobre vedel, počul, čo sa okolo neho deje. Ležal na posteli a hútal: „Veď ja som tu, tu vo vlastnej posteli uložený, ako nebožtík.“ Počul ako ženy odriekajú modlitby za zosnulého, teda za neho, cítil pach vosku z horiacich sviečok. Sem tam si niekto zavzlykal. „Chudák Jožko náš, nebol to zlý človek, veď on mal veľkú, dobrú dušu a azda aj preto sa k tomu alkoholu utiekal, až sa mu ten špiritus neborákovi stal osudným.“ Bolo to pre Joža niečo šialené, čo sa okolo neho dialo. Na ženské táraniny bol zvyknutý, len bláznovstvom bolo práve to, že bol považovaný za mŕtveho a pritom nikdy predtým tak dobre a zreteľne nevnímal všetko to, čo sa okolo neho deje. Nemal potuchy koľko to všetko trvalo, vedel len jedno, že ak po smrti existuje očistec, tak duša musí byť vystavená práve takýmto mukám, čo vo svojej mysli i duši práve prežíval a pociťoval. Nuž a doslovné vnútorné psychické rozpoloženie hodné samotného pekla prišlo vtedy, keď ho vložili do truhly a odviezli na tamojší cintorín, priamo do márnice, aby ho nasledujúci deň mohli pochovať. Pri predstave, že o pár hodín hrobári zatlčú klincami veko na rakve, v ktorej teraz leží a následne pri hudbe dychovky, v ktorej ešte predtým ako ho odtiaľ vyhodili kvôli pijatike, hral na heligónku aj on, ho budú pri plnom vedomí spúšťať do hrobu, ho chytala nevýslovná hrôza. Do čierneho hrobu dva metre pod zem a následne ho funebráci lopatami zasypú hŕbou zeminy, spod ktorej sa už nikdy nedostane von, von na svetlo sveta. Pri tejto predstave mal pocit, že sa z toho všetkého zošalie. Začal sa zaprisahávať, že ak sa z tejto absurdnej situácie dostane, zvyšok života bude príkladným človekom. Bude sa vzorne starať o svoju rodinu, nikdy už nezavíta do krčmy, ba nevypije ani kvapku alkoholu. Každú nedeľu pôjde spolu s celou rodinou do kostolíka a do konca života bude zdobiť oltár svätému Antoníčkovi. Tú noc keď sa táto bizarná situácia odohrávala skutočne prituhlo. Začalo mrznúť. Nuž a práve prudký pokles teploty bol tou šťastnou zhodou náhod, ktorá na Jozefa, na jeho bezvládne telo začala účinkovať. Začal pociťovať veľkú zimu a jeho telo sa svojvoľne začalo chvieť, akosi inštinktívne triasť bez toho, aby to vedel sám svojou vôľou ovládať. Následne Jozef začal mať po dlhých hodinách absolútnej nehybnosti kontrolu nad vlastným, dovtedy úplne strnulým telom. Postupne začal hýbať prstami i palcami na rukách i nohách. Otvoril oči. Odhodil veko rakvy. Postavil sa na nohy a hmatom našiel kľučku ťažkých kovových dverí márnice, z ktorej vyšiel von. Všade bola tma. Vlastne na tmu akoby si už aj pomaly privykol. Chcelo sa mu kričať, kričať od radosti. „Ja žijem, žijem. Ľudkovia ešte som neumrel !!!“ Bolo mu zima, veľká zima, ale nikdy necítil toľko vnútorného tepla, ktoré pramenilo z jeho srdca, či duše samotnej, tepla z pocitu blaženosti, že vlastne prežil vlastný pohreb, či vlastne chvála bohu nedožil sa ho. K tomu, že sa zrazu Jozef objavil doma v neskorej nočnej hodine a ako prvá ho uvidela svokra, ktorá sa tak preľakla, že takmer namiesto plánovaného pohrebu pre neho hotovali pohreb pre ňu sa hádam ani netreba čudovať…

Neviem, či Jozef začal chodiť do kostola, alebo, či sa staral o oltár zasvätený sv. Antoníčkovi, ale jedna zásadná zmena v jeho živote vďaka tejto absurdnej situácii nastala. Jozef už od tohto času k poháriku s alkoholom ani nepričuchol.

© R. Kalafut

P. Pellegrini, prezidentské voľby 2024 a dobrá správa pre Slovensko . . .

03.03.2024

Prezidentské voľby sú predo dvermi. Prieskumné agentúry uverejňujú prvé výsledky, ako by mohli dopadnúť. Výsledky sú de facto unisono v prospech P. Pellegriniho aj keď „až“ v ich druhom kole. Nie som anketár, zberateľ údajov, kto by koho volil, ale asi o to lepšie. Pohybujem sa medzi ľuďmi a nie som odtrhnutý od reality ako v intenciách spoločenských nálad, tak i [...]

Prestaňme podporovať vojnu ! Let’s stop supporting war ! Давайте перестанем поддерживать войну !

11.10.2023

Už teraz má Slovensko krvavé ruky, ako negatívne dedičstvo predošlej vlády… Nepoznám obranné, či útočné zbrane. Každá zbraň zabíja ľudí a ničí materiálne hodnoty. Koľko ľudí zabili zbrane vyvezené zo Slovenska do vojny medzi Ruskom a Ukrajinou ? Koľko ruských, ale aj ukrajinských chlapcov, vojakov bolo nimi zabitých a koľko civilistov ? Koľko materiálnych [...]

Darmo ste intrigovali a pľuli na Fica, Danka i Pelegríniho, 30. 9. 2023 národ slovenský rozhodol, že dedičstvo našich otcov bude zachované !

06.10.2023

Úvod: Málo „svätých“, ak vôbec nejakého som stretol vo svojom živote. Človek nie je tvor dokonalý, ergo na každého z nás sa nejaká špina počas žitia nalepí, hoc i malá „nepatrná“, o to viac, že dnešný svet sa podobá skôr na spoločenské smetisko ako na čisté, „ideálne“ prostredie. Jadro: Toľko špiny, intríg za posledného tri a pol roka, prízemné a [...]

polizei, rakúsko

Vo viedenskom hoteli našli telo 29-ročného Slováka, niekto ho asi dobil na smrť

24.07.2024 16:54

Spomínaný hotel sa nachádza iba 200 metrov od policajnej stanice.

hrad, Devin, rekonstrukcia, oprava

Pomsta za vlaňajšok? Taraba chce na „strategických pamiatkach“ vidieť slovenskú vlajku, Vallo mu Devín nepredá

24.07.2024 16:53

Mesto do rekonštrukcie a údržby hradu investovalo státisíce eur, kvalitu služieb potvrdzuje aj neustále rastúca návštevnosť Devína.

Hladomor / Potravinová kríza /

Hladom vo svete trpelo vlani 733 miliónov ľudí, každý jedenásty obyvateľ Zeme

24.07.2024 16:43

Situácia sa výrazne zhoršila počas pandémie covidu.

Věra Jourová

Jourová: Eurokomisia začne voči Slovenku konanie, ak bude pokračovať v zákone o mimovládkach

24.07.2024 16:40

Bola som v Bratislave a vyjadrila som sa k tomu veľmi jasne," uviedla Jourová.

Kalafut Rastislav

Štatistiky blogu

Počet článkov: 49
Celková čítanosť: 452844x
Priemerná čítanosť článkov: 9242x

Autor blogu

Kategórie