Založ si blog

Príbeh: „Lesk“, či „bieda“ éry socializmu 70. – 80. rokov.

Vyrastal som na jednom z bratislavských sídlisk. Písali sa sedemdesiate a osemdesiate roky dvadsiateho storočia. Hoc sa Bratislava dnes považuje za akési kozmopolitné mesto, ja som vtedy viac menej nové sídlisko vnímal ako vidiecky satelit so všetkým osobitým „folklórom“, čo k tomu patrí. Skladba sídliska bolo dosť pestrá. Na dokreslenie. Jeden bytový panelový dom mal až príliš bizarné zloženie svojich obyvateľov. Boli tu byty, ktoré oproti bytom družstevným jeho užívatelia dostali od štátu úplne zadarmo. Jedna časť jeho obyvateľov bola tvorená rodinami, ktoré by sme dnes nazvali problematickými, či menej prispôsobivými občanmi. Mnohí z tejto skupiny obyvateľov mali už niečo odsedené za krádeže, násilné trestné činy a podobné delikty. Tá druhá časť obyvateľov domu bola tvorená lojálnymi príslušníkmi vtedajšej štátnej bezpečnosti, vyjadrené prozaicky eštebákmi slúžiacimi vtedajšiemu režimu. Ostatní od obyvateľov tohto domu vedome, či akosi inštinktívne bočili. Dosť veľa obyvateľov sídliska tvorili ľudia, ktorí sem prišli z vidieckeho prostredia z celého Slovenska. Prisťahovali sa sem. Obdobne tak, ako je tomu dnes, za prácou, len režim bol iný. Prácu nehľadali, mali ju garantovanú, veď sa plánovalo, a to všetko skoro do najmenšieho detailu nevynímajúc pracovné miesta v ich množstve i štruktúre celospoločenských potrieb. Pojem nezamestnanosť bol kategóriou neznámou. Na výplatnej páske toho veľa nebolo, ale veď štát všetky ostatné základné životné potreby garantoval … To, čo si so sebou títo ľudia priniesli z predošlého prostredia odkiaľ pochádzali, boli predovšetkým veci nemateriálneho charakteru, akýsi kus folklóru, zvykov, spôsobov správania sa. Mne imponovalo hlavne to, že takáto skladba ľudí so svojím mentálnym nastavením si vedela aj dosť pomáhať na rozdiel od ľudí dnešnej doby. Pomáhali si počnúc banalitami ako bolo požičanie vajec, či cibule, ktorá akurát chýbala v kuchyni, až po zadováženie úzkoprofilovej súčiastky na ruské, či sovietske auto značky Žiguli. Na sídlisku bolo oveľa živšie ako je tomu dnes (nemyslím tým súčasnú špecifickú dobu pandémie Corony). Na to, že parky a ihriská boli plné detí, ktoré si aj bez dnešných mobilov a laptopov vedeli zorganizovať rozmanité aktivity, spomínam už len so sentimentom. Negatívna stránka veci pramenila z toho, že každý videl každému priam až do hrnca. Hlavne tetky susedky, keď to počasie dovoľovalo, boli dosť agilné, myslím s ich podrezanými a všetečnými jazykmi. Zvykli vysedávať v parku alebo na akýchsi komunitných lavičkách, ktoré im ich muži zhotovili skoro priamo pod oknami bytových domov, aby si posedeli a navzájom poklebetili a oni mali od nich aspoň na chvíľu pokoj. Tie aktívnejšie tetky pletkárky, čo mali svojich štvornohých kamarátov, si pri ich venčení vytvárali tárajúce spolky, pletkárske grupetá, ktoré stihli za hodinu obehnúť aj polovicu sídliska, čím mali ešte väčší rozhľad o dianí v ich okolí. Touto cestou sa šírili chýri a fámy s oveľa väčšou účinnosťou i akčným rádiom. Veru, mnoho ráz by ich vtedajšie verbálne alias „sociálne siete“ mohli pomaly konkurovať aj samotnému v tých časoch vychádzajúcemu denníku Bratislavskému večerníku. Ich neoficiálna rubrika by zniesla voľné pomenovanie: „Rubrika sídliskových babských táranín“. Obsahovala by témy typu: „Kto si kúpil nové auto, a kde na to zobral ? Ten opustil tú a tá zasa podvádza toho. Ten opäť prišiel domov pod obraz boží“, ale aj „Kto išiel v nedeľu do kostola, aj keď by vraj mal byť ideologicky na inej úrovni, nakoľko dokonca zastáva akúsi „riadiacu“ funkciu v štátnom úrade“.
To s tým kostolom, to nie je žart. Suseda, ktorá pracovala na jednom štátnom orgáne vo vedúcej funkcii, bola zavolaná na pohovor k „súdruhovi“ tajomníkovi krajského výboru strany. „Zuzka, prišiel na Teba anonym, že v nedeľu chodievaš do kostola. Vieš, ja to chápem, aj ja som z určitej rodiny, kde sa dodržiavali klasické hodnoty, či tradície, ale poradím Ti. Ľudia sú rôzni, závidia Ti peknú rodinu i funkciu, ale to koľko sa narobíš, to už nevidia, ancikristi jedni ! Zuzka, nuž čo ja budem z toho vyvodzovať. Kašlem na nich. Ak chceš zájsť do kostola, tak si vyber také miesto a čas, aby Ťa tí bonzáci nevideli, lebo potom tu musíme riešiť každú hlúposť!“ Bol to paradox doby, že tajomník strany bol rozumnejší ako slabomyseľní zloprajní udavači tej doby. Za pokriveným správaním sa a bezcharakternosťou niektorých ľudí bola predovšetkým prozaická detinská všetečnosť zmiešaná so senzáciechtivosťou. V nemalej miere to bolo mnohokrát vyvolané snahou kompenzovať si vlastné problémy alebo aj nešťastnou nadčasovou ľudskou, či skôr „čertovskou“ patogénnou posadnutosťou ich mysle menom závisť. Takéto a podobné pletky, aj napriek ich mnoho ráz až infantilnému obsahu boli pre niektoré skupiny ľudí zo zdroja „mienkotvorných“ ženičiek s ich „neotrasiteľnou“ argumentáciou nespochybniteľné. Neotrasiteľné na základe tvrdenie: „Veď ja sama, na vlastné oči som to videla!“
Aby som im až tak veľmi nekrivdil. Niekedy boli schopné vyrozprávať nielen fabulácie, ale aj reálne veci. Skutočné fakty, prípady, či celé príbehy, ktoré sa aj naozaj odohrali tak, ako to bolo odprezentované.

Nuž a účastníkom takejto debaty, či skôr výpovede o životnom osude jednej rodiny zo sídliska, som sa čírou náhodou stal i ja sám. Kamarát, s ktorým som mal dohodnuté zahrať si rekreačne tenis, musel ešte predtým vyvenčiť svojho psa. Požiadal ma, aby som túto prechádzku skôr než pôjdeme po tenisové rakety, absolvoval s ním. Nuž a pes k psovi a psíčkar ku psíčkarovi. Tu v skupinke venčiacich všetečných ženičiek a nás dvoch, pasívnych účastníkov ich debaty sme sa okrem iného dozvedeli aj to, prečo pred týždňom vo vedľajšom obytnom bloku bola záchranka, následne polícia a celú výjazdovú akciu zakončil čierny voz pohrebnej služby.

V uvedenom dome žila jedna z mnohých rodín. Taká obyčajná rodina a zároveň niečím osobitá. Manželia v strednom veku mali dve deti. Staršiu, Janu ktorá bola o jeden rok staršia odo mňa. Mladšia navštevovala triedu o tri ročníky nižšie. Janu som poznal osobne. Od základnej školy chodila ohodená hábami z tuzexu, teda z obchodu, kde za socializmu predávali takzvaný luxusný tovar privezený zo Západu, ale za premrštené ceny, a to za tvrdú, konvertibilnú menu, západonemeckú marku, či americký dolár alebo za štátne kupóny, poukážky nazvané bony, ktoré mali chrániť vtedajšie socialistické devízové hospodárstvo. Niektoré veci, ktoré nebolo možné len tak bežne dostať v česko – slovenských štátnych, či družstevných konfekčných obchodoch, kde sa ponúkal len zúžený sortiment výrobkov do takej miery, ako to socialistické plánované hospodárstvo dovoľovalo. Keď sa teda malo na pult dostať niečo viac trendy, „cool“, tak to bolo tak úzkoprofilové, že sa to tam, kde bolo určené, ani nedostalo. Takéto tovary sa rozobrali už pod pultom, či dokonca už v samotných veľkoskladoch. Otec tejto rodiny mal švagra, ktorý bol na tú dobu „veľkým pánom“, bol totižto mäsiarom. Robil v profesii kde sa dalo bokom skutočne veľmi solídne zarobiť. Ďalší z rodiny, bratranec bol pumpár na čerpacej stanici, teda tiež výnosný džob vtedajšej doby. Janina mama, domáca pani do práce nechodila. Tvrdila o sebe, že ona je na tomto svete nie na robotu, ale na parádu. Manželovi však stále vyhadzovala na oči jeho „neschopnosť“ získať viac peňazí. „Pozri sa ako sa oni majú. Akí sú šikovní, keď majú zabezpečiť svoju rodinu, a ty hlupák k ničomu sa nemáš.“ Janin otec pracoval ako vedúci v jednom z veľkoskladov s odevmi. Nechcel byť už ďalej považovaný za nemožného, poctivého hlupáka, truhlíka. Vstúpil si teda do seba a rozhodol sa, že to musí zmeniť. Veď so svojou poctivosťou to fakt ďaleko nedotiahne. Ďaleko znamenalo, že sa nevyrovná svojmu švagrovi, ani bratancovi a žena mu bude ešte k tomu dennodenne uši obhrýzať. Využil teda svoju pracovnú pozíciu, možnosti, ktoré mu poskytovala. Začal skupovať všetko atraktívne čo prišlo do veľkoskladu. Kupoval veci z prvej ruky, za účelom, aby takýto tovar mohol následne predať s vlastným cenovým navýšením, teda so solídnym profitom, ktorý putoval výlučne do jeho peňaženky. Tento pán nebol typom akéhosi posadnutého mamonára, či snoba v jednej osobe. Ľudia ho skôr vnímali ako žičlivého, dobroprajného a žoviálneho človeka. K týmto a podobným aktivitám na hrane, či aj za hranou zákona ho dotlačili jeho tri ženy, frndolíny, ktoré mali nastavené vysoko nadštandardné požiadavky v konfrontácii s možnosťami životnej úrovne vtedajšia doby. Takže nielen Jana, ale všetky jeho tri ženy, manželka i obe dcéry, chodili oblečené ako z módneho časopisu západnej kapitalistickej proveniencie. V nedeľu sa u nich nikdy nevarilo, veď kto by s namaľovanými nechtami škrabal zemiaky. Na obed sa vždy išlo do lepších reštaurácií v Starom meste. Každý rok dovolenka v bývalej Juhoslávii pri Jadranskom mory. Autá z dovozu, tuzexu za tvrdú menu, vraj veľká luxusná chata niekde pri Modre… Na tú dobu skutočne vysoko nadštandardná životná úroveň oproti vtedajšiemu slovenskému šedému priemeru „bežných ľudí“, a to na dôvažok len z jedného platu. Na druhej strane takéto okázalé správanie a narýchlo nadobudnuté hmotné statky nenechávali niektorých ľudí až tak dobre spávať. Po anonymoch na „kompetentné“ miesta tej doby si na Janinho otca posvietili. V podniku, kde pracoval, dostali hĺbkovú ekonomickú kontrolu. Boli zistené veľké nedostatky ako v skladových zásobách, tak i v hospodárení so zverenými tovarmi i financiami. Janin otec začal chodiť na výsluchy, kde sa mu začali nabaľovať aj iné hospodárske delikty. Nuž chudákovi takéto naháňanie sa za hmotnými statkami a následné hroziace vznesenie obvinenia prokurátora za paragrafy, ohrozovanie devízového hospodárstva štátu, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve a podobne mu na zdraví nepridalo. Dostal infarkt. Permanentný stres, ktorý mu spôsobil atak na srdce, bol natoľko silný, že o pár dní v nemocnici zomrel. Odišiel manžel, otec, ale pre jeho tri ženy predovšetkým vyschol ich výdatný a nenahraditeľný finančný zdroj. Manželka s krátkym odstupom po tejto tragickej udalosti už nechodila po uliciach taká vyparádená, vymódená ako dovtedy. Jej zovňajšok sa stal tuctovým a postupne začala splývať s ostatnými ženami, ktoré sa ráno ponáhľali do práce tak, aby čím skôr prišli domov, spravili po ceste domov nákup, niečo navarili, sadli si večer k televízii a šup do postele, aby tento rituál mohli opakovať aj nasledujúce dni. To, že zapadla do dennej rutiny bola jedna zmena. Tou druhou, závažnejšou bola skutočnosť, ktorá sa zračila už nielen z jej nie až tak dokonalého mejkapu a vždy nových hábov, ktorými bola dovtedy vždy ohodená, ale z jej čoraz viac strhanej tváre a chradnúcej postavy. Dostala rakovinu. Po pol roku aj napriek intenzívnej liečbe tomuto zákernému ochoreniu podľahla. Dcéra Jana sa zo straty rodičov veľmi rýchlo otriasla. Ona bola vždy v centre spoločenského diania, ktoré jej prinášalo pre ňu tak potrebné rozptýlenie. Spoločenský život v jej podaní však bol zameraný výlučne na kaviarenské vysedávanie pri koňačiku s cigaretkou v ruke. Takýto spôsob života si ale vyžadoval nemalé finančné prostriedky a tých pár šupov, ktoré so zaťatými zubami zarábala v nemocnici ako sestrička, boli pre ňu doslovne len almužnou, ktorá jej podľa jej slov vystačila tak maximálne na cigarety a zaplatenie nájomného. Pred domom, kde predtým žila spolu s rodičmi, to vyzeralo ako na stanovišti taxislužby. Každú noc, či skôr ráno ju domov v dobrej nálade dovážali práve tieto autá. Cez deň ju nebolo vídať. Dospávala predošlú prebdenú noc, aby sa opäť proti noci mohla vybrať do nočného lokálu do niektorého z bratislavských barov. Bola veľmi spoločenská a rýchlo vedela nadviazať kontakt s mužským proťajškom, o to viac keď aj on javil záujem o takúto spoločnosť. Poznala azda každého bratislavského veksláka a jej pozornosti neušiel žiaden nemecky hovoriaci, solventný valutový zákazník. O tom, ako Jana nahradila výpadok otcových peňazí, ktorými ju za jeho života štedro dotoval, sa azda netreba ani zmieňovať. Veď bola mladá, pohľadná a akosi až veľmi prítulná ku každému, kto mal plnú peňaženku. Jeden deň susedom, ktorí bývali priamo pod jej bytom začala prudko zatekať do bytu voda. Jana zabudla zastaviť vodovodný kohútik. Spolu s privolanou políciou ju našli doma ležať na koberci. Vedľa nehybného Janinho tela bola pohodená injekčná striekačka, v ktorej sa pred jej použitím nenachádzal inzulín, či iná látka, ktorá by mala človeku pomôcť, práve naopak. Či si to Jana urobila sama úmyselne alebo náhodným predávkovaním sa, či jej pri tom niekto premyslene „asistoval“ sa nikdy nevyšetrilo, aj napriek tomu, že práve poslednej verzii nasvedčovali okolnosti. V Janinom byte, aj keď tento nejavil známky násilného konania, sa totižto nenašli žiadne peniaze ani cenné šperky, ktoré s obľubou nosievala. Mladšia sestra sa so stratou svojich najbližších vyrovnala veľmi rýchlo. To, že zomreli tak rýchlo za sebou zobrala až s prílišnou samozrejmosťou, nijako nehľadela ani na okolnosti ich odchodu. Dôvodila argumentáciou: „Veď to je život, každý sa raz musí pominúť.“ Nesmierne ju ale kvárila jedna vec, a to tá skutočnosť, že ako knihovníčka tu na Slovensku, za železnou oponou žiadne terno nespraví. Peniaze, majetok a vidina lepšieho života ju lákala natoľko, že po vycestovaní do Juhoslávie sa späť do republiky už nevrátila. Odsťahovala sa do Nemecka, kde sa vydala za staršieho solventného pánka z Bavorska. Vysťahovala sa teda z krajiny z jednej strany vtedajšej železnej opony, kde sa hlásala ideológia teoretického materializmu a celý spôsob života sa tomu musel prispôsobiť, na druhú stranu ostnatého drôtu do takzvaného slobodného sveta, do prostredia nie ideologického, ale praktického materializmu pretaveného do jeho konzumnej podoby. Vysťahovala sa do sveta, kde životný štýl nediktovala vtedajšia deklarovaná diktatúra proletariátu a pracujúcej inteligencie cez univerzálny rozum a všemocnosť komunistickej strany, ale kde bol život podriadený inému diktátu. Diktátu mamony, peňazí. Či so svojím videním sveta uspela a či našla v cudzej krajine zadosťučinenie a vnútorný pokoj skrz svoje hodnotové nastavenie, o tom by vedela rozprávať dozaista len ona sama, nakoľko pre ľudí, ktorí ju poznali sa za ňou zľahla zem.

© R. Kalafut

P. Pellegrini, prezidentské voľby 2024 a dobrá správa pre Slovensko . . .

03.03.2024

Prezidentské voľby sú predo dvermi. Prieskumné agentúry uverejňujú prvé výsledky, ako by mohli dopadnúť. Výsledky sú de facto unisono v prospech P. Pellegriniho aj keď „až“ v ich druhom kole. Nie som anketár, zberateľ údajov, kto by koho volil, ale asi o to lepšie. Pohybujem sa medzi ľuďmi a nie som odtrhnutý od reality ako v intenciách spoločenských nálad, tak i [...]

Prestaňme podporovať vojnu ! Let’s stop supporting war ! Давайте перестанем поддерживать войну !

11.10.2023

Už teraz má Slovensko krvavé ruky, ako negatívne dedičstvo predošlej vlády… Nepoznám obranné, či útočné zbrane. Každá zbraň zabíja ľudí a ničí materiálne hodnoty. Koľko ľudí zabili zbrane vyvezené zo Slovenska do vojny medzi Ruskom a Ukrajinou ? Koľko ruských, ale aj ukrajinských chlapcov, vojakov bolo nimi zabitých a koľko civilistov ? Koľko materiálnych [...]

Darmo ste intrigovali a pľuli na Fica, Danka i Pelegríniho, 30. 9. 2023 národ slovenský rozhodol, že dedičstvo našich otcov bude zachované !

06.10.2023

Úvod: Málo „svätých“, ak vôbec nejakého som stretol vo svojom živote. Človek nie je tvor dokonalý, ergo na každého z nás sa nejaká špina počas žitia nalepí, hoc i malá „nepatrná“, o to viac, že dnešný svet sa podobá skôr na spoločenské smetisko ako na čisté, „ideálne“ prostredie. Jadro: Toľko špiny, intríg za posledného tri a pol roka, prízemné a [...]

rokovanie vlády, Robert Fico,

Fico: Odporúčania EK nezohľadňujú mnohé opatrenia prijaté koalíciou

24.07.2024 18:13, aktualizované: 18:19

Vo svojom stanovisku zdôraznil, že príslušné rezorty budú s EK viesť ďalší dialóg.

Christopher Wray

Pri vyšetrovaní atentátu na Trumpa obrátime každý kameň, uviedla FBI

24.07.2024 18:11

Wrayova výpoveď predstavovala jeho doteraz najpodrobnejšie vyjadrenie k streľbe.

polizei, rakúsko

Vo viedenskom hoteli našli telo 29-ročného Slováka, niekto ho asi dobil na smrť

24.07.2024 16:54

Spomínaný hotel sa nachádza iba 200 metrov od policajnej stanice.

hrad, Devin, rekonstrukcia, oprava

Pomsta za vlaňajšok? Taraba chce na „strategických pamiatkach“ vidieť slovenskú vlajku, Vallo mu Devín nepredá

24.07.2024 16:53

Mesto do rekonštrukcie a údržby hradu investovalo státisíce eur, kvalitu služieb potvrdzuje aj neustále rastúca návštevnosť Devína.

Kalafut Rastislav

Štatistiky blogu

Počet článkov: 49
Celková čítanosť: 452860x
Priemerná čítanosť článkov: 9242x

Autor blogu

Kategórie